Zimný jarný deň na Veľkom Griči

„Tak čo, kam teda pôjdeme?“ Tak znela Peťova otázka v telefóne v nedeľu ráno. „Nakoniec sme sa rozhodli, že to vyhrá Veľký Grič“ odpovedám. O deviatej vyrážame z Nitry aj v sprievode našich polovičiek Zuzky a Ivonky smer Handlová. Veľký Grič (972 m.n.m) je impozantný andezitový vrchol týčiaci sa nad mestečkom Handlová v spoločnosti Malého Griča a Bieleho Kameňa. Všetky spomenuté vrcholy sú pozostatky lávových prúdov dávnej sopečnej činnosti.

Kedysi sme tu už raz boli. No spomínanie na cestu nám dalo trochu zabrať. Na šťastie sú ľudia v tomto regióne milí a ochotní poradiť.

Po krátkom blúdení panelovými uličkami v okrajovej časti Handlovej s krásnym názvom Horný koniec, konečne zastavujeme auto na okraji obce a pokračujeme poľnou cestou. „Sme teda na hornom konci“ To mi prišlo trochu smiešne. Netrafiť z tohto východiskového bodu sa hádam ani nedá. Veľký Grič sa vypína priamo pred nami a po príjemnej lúke sa dostávame až k jeho úpätiu. „Tu niekde bola ta odbočka“ hovorím si, a prehodím zopár slov s Peťom. Tesne pred vstupom do lesa odbočujeme vľavo, keď zbadáme známe lezecké označenie v podobe bielych šípok. Je však ešte doplnené slovíčkom „reťaze“. Minule sme si ich však nevnímali, pretože sme boli trénovať ľadovcové lezenie na ktoré je Veľký Grič ako stvorený.

Tesne pred nástupom sa ešte občerstvujeme a začíname stúpať. Miernym traverzom vľavo popod hlavnú stenu sa dostávame až ku stromu s bielou šípkou vpravo a opäť slovom reťaze. Pohľad vpravo v smere šípky a naše pohľady sú už trochu vydesenejšie. „Tadiaľ? To hádam nie“ divíme sa. Nakoniec sa však odhodláme a odbočujeme z chodníka strmým svahom pripomínajúcim schody až k prvej reťazi. Koniec reťaze nie je vidieť a bezpochyby má najmenej 100 m. Postupne sa dostávame až na križovatku reťazí. Z pohľadu náročnosti je podľa môjho názoru tento výstup minimálne zrovnateľný s Priečnym sedlom vo Vysokých Tatrách. Touto vertikálnou reťazou sa dostávame až na križovatku, kde odrazu nevieme či vpravo či vľavo. Púšťam sa teda na prieskum vpravo. Po čase však reťaz končí a tak som pochopil, že sa jedná len o sprístupnenie lezeckých ciest , na ktoré sa v lete určite pozrieme detailnejšie. Vraciam sa a volíme druhú variantu. Traverzom vľavo sa ponad hlboký zráz dostávame až na takzvaný Chrámový štít. Určite nemôžem odporučiť túto variantu výstupu pre menej skúsených turistov. Miestami sme zostali v úžase aj my s Peťom. A to už máme čosi prelezené. Pokračujme ale v ceste.

Na spomínanom Chrámovom štíte sa ponúkajú nádherné výhľady do pokojného okolia Handlovej. Zároveň sa pri pohľade späť do 250 metrovej hĺbky naplno ukáže dramatickosť tejto cesty a skál. Po zápise do vrchovej knihy a fotografiách by sme sa radi dostali aj na vrchol. Problém je ako? Z diaľky sme si totiž nevšimli reťaz splývajúcu s farbou pôdy. Nakoniec sme sa však vybrali správnym (jediným možným) smerom a vystupujeme na hrebeň. Tým sa už dostávame na vrchol Veľkého Griča. Vrchol ponúka okrem nádherných výhľadov, tiež smerovú tabuľu s okolitými vrcholmi, na ktoré je z tohto miesta vidieť. Spomeniem len Sitno alebo Krížnu. No a nezavrhli sme ani Geocaching a po ľahky našli skrýšu.

Po krátkom občerstvení sa púšťame na cestu dole. Späť po reťaziach sa nám však cesta vidí predsa len riskantná. Rozhodujeme sa preto zostupovať po ceste, ktorú nám poradil miestny motorkár, ktorého sme stretli na vrchole. „Ten asi po reťaziach nešiel“ uťahujeme si. Príjemným klesaním po zasneženej ceste sa dostávame do doliny, ktorá ústi na lúke pod Veľkým Gričom a prechádzkovým tempom sa vraciame k autu..

Okolie Handlovej sa nám všetkým zapáčilo a ak to čítate, dozaista mi dáte za pravdu, že sa sem ešte niekedy vrátime.

Pozri fotky

Exkurzia - Jeseň 2010

A opäť začal zimný semester. Okrem každoročného zhonu okolo rozvrhov, internátov, kartičiek a povinností vo vyššom ročníku, nastáva aj termín každoročnej exkurzie organizovanej Katedrou pedológie a geológie a Katedrou botaniky. Opäť nastáva čas sledovania serverov s predpoveďami počasia a úvahami ako to bude vyzerať tento rok.

14. októbra o 7:45 nás už čakajú autobusy, ktoré nás dopravia na miesta poznania Slovenska. „Prvý deň si dáme poriadne do tela.“ To boli slová doc. Chlpíka pred tým ako sme vyrazili. Bezpochyby mal pravdu. Veľký Choč (1611 m.n.m.) ponúka príjemné a miestami aj nepríjemné stúpanie. Veď z dedinky Valaská Dubová sme prekonali prevýšenie takmer 1000 metrov. Počasie sa po výjazde nejavilo najpriaznivejšie na turistiku. V dolinách a popri ceste sa držala hmla. Prechod cez Donovaly však naznačil, že to dnes bude stáť za to. Vo Valaskej Dubovej sme už vystupovali za modrastej oblohy. Tiahlym stúpaním lesom sa v pomerne krátkom čase dostávame až na Poľanu pod Chočom, kde stojí toľko ospevovaný Hotel Choč. Možno bol niekto aj sklamaný, že tu nedostane bryndzové halušky, ale tento hotel slúži len na prespanie. Po spoločnej fotografií sa púšťame v rôzne veľkých skupinkách k vrcholu. Počasie bolo naozaj prekrásne, a skupinka stúpajúca zimnou cestou dozaista ocenila nádherné výhľady na takmer celú Oravu. Po asi hodinke sme na vrchole a prvé čo zaujme je výhľad na päť národných parkov Slovenska. Vychutnávame slnečné lúče a obedujeme. Po krátkych prednáškach z geológie, pedológie a botaniky sa po skupinkách pripravujeme na zostup. V dobrej nálade prichádzame do dediny a po krátkom občerstvení v krčme, kde zlapali Jánošíka vyrážame do Račkovej doliny.

Druhý deň sa nesie v znamení menenia pôvodných plánov. S pôvodne plánovaného Kriváňa sme sa pre viacej možností rozhodli zaparkovať v Starom Smokovci. Z tohto východiskového bodu je viacero možností pre všetky skupiny z hľadiska náročnosti. Delili sme sa na tri skupiny. Prvá skupina si vytýčila cieľ zdolať jeden zo šiestich sprístupnených tatranských štítov Východnú Vysokú. Pre druhú postačovala Kvetnica a Poľský hrebeň a tretia skupina zvolila prechádzku na Hrebienok, Rainerovu chatu a Studenovodské vodopády. Počasie už dnes nebolo tak pekné ako včera. Ale Tatry sú pekné v každom počasí. Odmenu za výkon sme však napokon dostali. Skupina stúpajúca na Poľský hrebeň sa stala svedkom typickej rýchlej zmeny počasia v Tatrách, keď sa v priebehu pol minúty úplne roztrhala hmla a otvorili sa výhľady vo Velickej doline. „Len keby to zostalo už celý deň“ hovoríme si. Ešte v peknom počasí vystupujeme na Východnú Vysokú 2429 m.n.m. Doháňame skupinku našich najrýchlejších, ktorí sú ešte rozhodnutí zdolať Prielom a schádzať Veľkou studenou dolinou. Poľský hrebeň sa stal miestom stretnutie väčšiny členov 2 skupiny. Po krátkej prestávke a zopár fotkách sa púšťame na spiatočnú cestu. Keď sa všetky skupiny stretávame na autobusovej stanice v Starom Smokovci je už tma. Na chatu sa príjemne unavení dostávame okolo ôsmej.

Tretí deň sa opäť delíme na tri skupiny. Turistiky chtiví členovia sa rozhodli zdolať najvyšších vrchol Západných tatier Bystrú (2248 m.n.m.). V trochu zamračenom počasí to vraj aj tak stálo za to. Druhá skupina sa rozhodla ísť po stopách histórie do skanzenu liptovskej dediny v Pribyline a tretia sa autobusom presunula na prečerpávačku Čierny a Biely Váh. Zhodli sme sa, že zhliadnutie tohto technického diela stálo za to a pokračujeme za sakrálnymi pamiatkami v podobe artikulárneho kostola v dedinke Svätý Kríž, kde sa zmestí až neuveriteľných 6000 veriacich.

Večer sme sa už všetci tradične zišli na hoteli a spoločne zhodnotili priebeh celej exkurzie. Sám som zvedavý a plný očakávania kam pôjdeme na Jar J.

Pozri fotky

Cez vodopád Skok na Furkotský štít

Nasledujúci príspevok bude popisom azda poslednej nezasneženej nedele vo Vysokých Tatrách v roku 2010 a zároveň prvý po mojom návrate zo Slovinska. Ráno sme sa so Zuzkou v hoteli Akademik - Račkova dolina zobudili pomerne včas. Trochu netradične, ale v našich veľhorách sme tento rok prvý krát, a ak sme si chceli užiť trochu viac.

Z časového i kondičného hľadiska sme zvolili túru Mlynickou dolinou do Bystrého sedla. Na centrálnom parkovisku na Štrbskom plese sme boli, až na zopár českých turistov, takmer prví. Po krátkej prechádzke okolo Štrbského plesa za účelom odlovu kešky, sme sa pustili smerom k vodopádu Skok. Vodopád, ktorý patrí svojou veľkosťou k najväčším na Slovensku, nás vítal bezprostredne po vystúpení z kosodreviny. Minulý rok sme tu už boli. To však bola len prechádzka v sandálkach. Teraz sme sa pustili vyššie a po krátkom stúpaní hľadíme na vodopád zhora. Príjemným a nenáročným stúpaním okolo niekoľkých plies pokračujeme hlbšie a hlbšie do doliny. Pred začiatkom stúpania nás prilákajú trosky havarovaného vrtulníka spred 30 rokov, ktorý sa zrútil pri záchrannej akcií. Horský záchranári vtedy štartovali kvôli nemeckej turistke s podvrtnutým členkom. Paradoxom je, že tu o život prišlo 8 horských záchranárov a turistka nakoniec dokrívala dole sama.

Od tohto pietného miesta stúpame k Capiemu plesu. Po horalke nás čaká záverečné stúpanie do Bystrého sedla. Po viacerých prestávkach sa nakoniec dostávame hore. Bystré sedlo je asi len meter široká štrbina, ktorou sa precházda z Mlynickej do Furkotskej doliny. Po prechode sedla sa usádzame na balkóniku vpravo. Obedujeme a kocháme sa výhľadom na Furkotskú dolinu a na Kriváň, kde sa opäť rútia davy ľudí. Vedľa nás sme nechtiac vypočuli rozhovor turistov "Kde to vlasne sme? Toto je Furkotský štít?" ozval sa jeden. Na to som sa musel vmiešať do ich rozhovoru a zorientovať ich , kde sa vlastne nachádzajú a upozorniť ich, že Furkotský štít je trochu inde a len tak mimochodom nie je tam oficialny značkovaný chodník. Ešte pred naším výstupom do sedla ma však zaujala odbočka na spomínaný štít. Dá sa povedať, že tam viedol viac vyšliapaný chodník ako do sedla. A tak sme sa po obede na zdolanie tohto štítu odhodlali tiež. Na vrchole je pomerne málo miesta. Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Navzájom sme sa pofotili a máme ďaľší zdolaný štít na konte. Zvolili sme aj inú zostupovú trasu. Priamo zo sedla pod vrcholom, aj na moje prekvapenie, viedol starý značkovaný chodník. Značky sme síce našli asi až dve, ale chodník tu určite kedysi bol. Zostupujeme Furkotskou dolinou a zrazu sa nám prihovorí oproti idúci turista "Aha kto nás tu stráži" a nasmeroval naše pohľady na skalu nad nami. Krásne sa tam vyhrieval kamzík. Povedal nám, že celé stádo je pod nasledujúcou morénou. Takto posmelení a s dávkou zvedavosti ďalej klesáme do doliny. Na mieste, ktoré nám popísal sa už však nepohybovalo ani kopyto. To však nevadilo. Aj z toho jedného sme mali radosť. Pomaly sa dostávame na úroveň kosodreviny a neskôr do lesa. Schádzame až na chodník, ktorým sme sa minulý rok dostávali na Kriváň. Po chodníku pomedzi rúbanisko a zničený až vysušený les od lykožrútov sa dostávame späť na Štrbské pleso. Tradične nemôžeme vynechať halušky a cesnakovú polievku v reštaurácií Furkotka a spokojne nasýtení vyrážame do Nitry. Spoločne dúfame, že sa do Tatier tento rok ešte dostaneme.

Pozri fotky