V mojom prvom príspevku som sa zmienil o možnosti jednodňových výletov do našich veľhôr. Popri budovaní diaľnic sa táto vzdialenosť medzi Nitrou a Tatrami veľmi výrazne zmenšuje. Pardon. Nie vzdialenosť ale skôr čas za ktorý sa dá cesta zvládnuť. Ale to je asi každému jasné.
Viac menej nemení to podstatu môjho ďalšieho článku.
Týždeň sledujeme počasie a vyhodnocujeme, ktorý deň by mohol byť ten najlepší pre výstup na jeden zo šiestich sprístupnených tatranských štítov – Východnú vysokú. Juro a ja vyrážame o pol šiestej z Nitry a za necelé tri hodinky sme v Tatranskej polianke kde čaká Lukáš. Celou cestou do Tatier je hmla. Na Donovaloch je inverzia a tak sa povzbudzujeme, že dnes počasie vydrží. Ako sa však blížime k Tatrám na prednom skle pozorujeme stále viac kvapiek dažďa. „Hm“ v Tatrách prší. Po príjazde do Tatranskej polianky nás čakajú raňajky a potom pohľadom z okna hypnotizujeme oblaky aby aspoň trochu ustúpili. Pol jedenástej. Značná časová strata, stále prší ale cez oblaky už presvitá slnko. V pršiplášťoch vyrážame z Polianky smer Sliezsky dom. Na smerníku dve hodiny. My sme však museli tento čas výrazne okresať ak sme ešte chceli pomyslieť na zdolanie Východnej vysokej (2438 m.n.m.). Na Sliezskom dome sme za hodinku. 
Čaj v jedálni a pred dvanástou vyrážame. Okolo Velického plesa a vodopádu popod večný dážď sa dostávame do Kvetnice. Nádherná časť Tatier. Oblaky sa síce stále prevaľujú ale stále stúpame. Zrazu náš pohľad upúta svišť vyvaľujúci sa na skale. 
Pokúšame sa ho vyfotiť z čo najbližšej vzdialenosti. Ale aj on nás videl J. Pokračujeme ďalej okolo Dlhého plesa až na Poľský hrebeň (2200 m.n.m.). Sem tam ešte aj po snehu. A to som si myslel, že už tento rok smola. Ale poďme späť. Na Poľskom hrebeni nie je ani živej duše. Juro hovorí, že to tu ešte nezažil. Celé Tatry sú akosi prázdne. Ani cestou hore sme poriadne nikoho nestretli. Male občerstvenie pre poslednou pol hodinkou stúpania a ideme. Počasie je premenlivé a tak ideme chvíľku v mraku a chvíľkami sa čiastočne otvorí aj Litvorova dolina. Na vrchole Východnej Vysokoej nás privíta pohľad do Veľkej studenej doliny a na Zbojnícku chatu. 
Hovorím si, že takéto počasie je ideálne. Ak by len svietilo slnko, bolo by to asi namáhavejšie. Teraz sa tešíme z každého prieseku medzi oblakmi, ktoré tak vytvárajú nádhernú scenériu. Sme tu úplne sami a je to nádherný pocit. Trochu sme sa obliekli, malé občerstvenie, niekoľko fotiek a hlavne „vrcholovka“ a začíname postupne zostupovať späť na Poľský hrebeň. Cestu z Hrebeňa si s Lukášom uľahčujeme po snehových poliach. Ide to veľmi dobre smerom dole J. Cestou dolu stretávame zopár sviatočných turistov a opäť nás víta Kvetnica. Teraz je tu už pekne. Ozaj zabudol som podotknúť, že počasie sa už celkom pekne ustálilo. Ale späť ku Kvetnici. Slniečko vylákalo z dier o niečo viac svišťov. Napočítali sme ich najmenej 15. 
A samozrejme, že teraz už našim objektívom nemohli uniknúť. Ak sa človek pozrel kamkoľvek, minimálne jeden mu vždy „udrel“ do očí. Tou istou cestou sa tak dostávame opäť na Sliezsky dom. Opäť pol litra čaju a ideme do Tatranskej polianky. Tu sme za necelú hodinku. Trochu osvieženia v umývadle, káva a vyrážame späť do Nitry. Príjemne unavený už o desiatej ležím v posteli a v rozmýšľam kam pôjdem nabudúce.
Pozri viacej fotiek
