Na bicykli okolo Zobora

Zoborskú časť pohoria Tríbeč už poznám z hľadiska bežného turistu. Prečo neskúsiť niečo nové? Pred niekoľkými rokmi som bol tvrdo proti cykloturistom. Rútia sa ako blázni dole kopcom a jediné čo robia tak svojim prudkým brzdením ničia pôdu čím prispievaju k erozií. To bol môj názor. Trochu som ho znenil, a dokonca som sa sám stal cyklistom. Zistil som, že na dvoch kolesách toho stihnem viacej a ak to nepreháňam s rýchlosťou, prírodu si užijem. Začínam jazdiť na Zoborskej časti pohoria Tríbeč, a tu by som rád popísal niekoľko možných alternatív ciest, ktoré už mám, vlastne môj bicykel, v kolesách.
Zväčša vyrážam z Nitrianskych Hrnčiaroviec. Po klasickej betónovej ceste sa dostávam do dedinky Štitáre. Výhoda tejto obce je v tom, že sa tu nachádza prameň s pomerne lahodnou vodou. Za kostolom sa dávam tretou ulicou doprava. Ulicou s názvom Fábryho sa postupne dostávam nad hranicu lesa a tu sa začína turistika. Po stále ešte betónovej ceste sa po niekoľkých zákrutách dostávam až do Sedla pod Žibricou. Tu križujem Ponitriansku magistrálu. Vpravo na Žibricu a vľavo na Zobor. Ja sa však púšťam rovno po neznačkovanej zvážnici smerom do Podhoran. Po pár metroch sa cesta rozdvojuje. Najlepšia cesta do Podhoran je držať sa vpravo. Táto zvážnica križuje modrú turistickú značku, ktorá vedie popod viadukt do dediny. Ihneď napravo zatáčam do krčmy Majo. Klasicka dedinska krčma, v ktorej si dávam kofolu a oddychujem. Ďalšia cesta vedie po žltej značke okolo kostola. Chvílu je súčasne aj modrá. Tá však o chvíľu končí pri bývalej železničnej stanici Podhorany. Teraz je tam poľovnícky dom. Žltá značka vedie popod most a betonka sa postupne mení na prašnú cestu. Postupne sa miernym strmáčikom cez vinohrady dostávam až do lesa. Cesta sa opäť mení na lesný chodník a strmáčik sa stále zostrmuje. Les strieda riedky porast a nakoniec lúka. Dostávam sa na Meškov vrch, ktorý dáva niekoľko možností kam ďalej. Je to kúsok už aj na pyramídu, pre tých čo sa chcú ešte doraziť. Ďalšou možnosťou je zbehnúť cez Tri duby na liečebný ústav. Ja som sa rozhodol pre smer Drážovce. Chodníkom po zelenej sa dostávam na križovatku Barohať. Mám lákavú možnosť zachádzky na Drážovský kostolík, a preto ju využívam. Chodník medzi Liečebným ústavom a Drážovským kostolíkom je veľmi jednoduchý a príjemný, bez žiadnych strmých svahov a preto je vhodný aj pre začiatočníkov. Z drážovského kostolíka (kaplnka sv. Michala) sa vraciam späť na liečebný ústav a už len po ceste prejsť späť do Hrnčiaroviec.

Výlet do Smoleníc

Veľkonočné sviatky priniesli na Slovensko krásne počasie. Pozrite potom fotky. Ale poďme sa pozrieť ako sa príroda zobúdzala v Smoleniciach. Zuzka s Monikou sa na sviatky vrátili z Prahy a tak sme podnikli taky menší jednodňový výletík. Do Smoleníc sme dorazili okolo desiatej. Prvé čo upúta každého návštevníka tejto západoslovenskej dedinky je bezpochyby Smolenický zámok, ktorý je vidieť už zďaleka. V kútiku duše sme dúfali, že nás pustia aj dnu. Ale nepustili, zámok je pre verejnosť prístupný len v letných mesiacoch a tak sme sa kochali len zamrežovanou bránou. Zišli sme do zámockého parku a nabrali smer k dominantnému a zároveň najvyššiem vrchu Malých Karpát - Záruby (767 m). Veľmi príjemným chodníkom sme sa doslali až do Čertovho žlabu a vystúpali do sedla. Odtiaľ už to k vrcholu bolo len kúsok (aj keď pomerne strmý). Celý masív Malých Karpát je zalesnený. Preto sme na vrchole ani neočakávali nejaké veľké výhľady. Ale boli sme príjemne prekvapení. Z vápencovej skaly so slovenským dvojkrížom bol pomerne dobrý výhľad do diaľky i na celý hrebeň pohoria. Slnko svietilo a tak sme vrchol využili na obedňajšiu siestu. Do Smoleníc sme ale neprišli len kvôli Zárubám. Pomaly sme začali zostupovať. Našim ďaľším cieľom bola jaskyňa Driny. Najmenšia sprístupnená jaskyňa Slovenska - Driny. Jej názov, ako sme si s humorom mysleli, nie je od slova drina, ale od slova drienka, ktorá okolo rastie v hojnom počte. Jaskyňa je typickou puklinou a preto aj jej výzdoba nie je až tak bohatá ako iné jaskyne Slovenska. Aj keď zopár zaujímavých stalagnitov sa tu našlo. Mňa osobne však najviac zaujímala dolina Hlboče. Krásne modelovaný kaňon z vápencovými bralami a zelenajúcim sa lesom. My sme touto dolinou schádzali a tak to najzaujímavejšie sme videli hneď. Skalnými vrátami sme sa dostali k ďalšiemu rekordu - najväčší vodopád v Malých karpatoch.Od vodopádu sme už postupne schádzali popri potôčiku, ktorý sa miestami strácal a opäť vynáral, dole do Smoleníc. Prekrásne prežitý deň a spoznaný zaujímavý kúsok Slovenska.

Pozri galériu Smolenice

Veľká noc vo Vysokých Tatrách

Počas tohtoročných Veľkonočných sviatkov som sa so svojimi blízkymi (Zuzka, Peťo a Ivonka) rozhodol stráviť aspoň jeden deň v našich veľhorách. Zistili sme, že po vybudovaní cestného ťahu sa dá prísť do Tatier za 3 hodiny. A to nám dáva jasný signál. Budíček o piatej ráno a ideme. Po príjazde do Smokovca nás celko príjemne prekvapilo, že v búdkach pre vyberanie parkovného nikto nie je.. Na Veľkú noc až neuveritelné. Aj ked je pravda, že ľudí v Tatrách veľa nebolo. No čo už - kríza. Popri starom amfiteátri pomaly stúpame na Hrebienok. Pár krát nás míňa lanovka a dostávame sa hore. Práve vyšla ďalšia kabína a my sa predierame davmi ľudí, aby sme sa dostali na cestu smerom k Rainerovej chate. "Aha. Tu je Slávkovský a oproti Lomnický štít." Krásne. Aj počasie vychádza napriek nie veľmi optimistickej predpovedi. Chodníkom sa postupne dostávame na Starolesniansku poľanu ku Rainerovej chate. Dávame si vychválený nosičský čaj, zopár fotiek a poďme ďalej na Zámkovského chatu. Počas cesty míňame množstvo sviatočných turistov. Predsa len, sme na jednom z najnavštevovanejšom mieste Vysokých tatier. Vedel som, že neskôr už to take plné nebude, pretože väčšina turistov zapadne na chate. Náš plán bol ale trochu iný. Od chaty sme sa trochu vrátili a po magistrále nás už chodník zbavený turistov viedol smerom na Skalnaté pleso. Vychutnávali sme si pohľady do Veľkej studenej doliny a trochu ďalej sa už rozlieha Podtatranská kotlina. Postupujeme ďalej a na obzore sa objavuje observatórium na Skalnatom plese. Trochu sa zmráka ale to vôbec nevadí. Tesne pred Skalnatou chatou ešte bolo dosť veľa snehu a tak obdivujem skupinku maďarských turistov, ktorí boli oblečení skôr na domácu opekačku ako do snehu. Dievčatku v plátených teniskách som veľmi nezávidel. Stále sa akosi nestíham čudovať ako sú hory týmito tzv. turistami podceňované. Nechce sa mi rozčuľovať a tak si hovorím, že to je normálne. Aspoň to skúsia a zapamätajú si to. Snáď. Prichádzame na Skalnatú chatu. Opäť na naše prekvapenie sme tu úplne sami. Chatár Laco Kulanga nám dáva kapustnicu a my ju s pôžitkom vychutnávame. Pokračujeme ešte smerom na Skalnaté pleso kde sa stretávame s rodičmi. Tu ešte oddych, čokoláda, zvyšok čaju a poďme dole. S Peťom si ešte pamätáme ako sme pred pár rokmi zoskakovali po zjazdovke do Lomnice. To isté sme si chceli zopakovať a samozrejeme, že Zuzka s Ivonkou sa ku nám pridali. Nie je nič lepšie ako sa preboriť po zadok do snehu. S ďalekým výhľadom pred seba schádzame do Tatranskej lomnice. Nasleduje večera v Grillbare a späť do Nitry. Veď zajtra je Veľkonočný pondelok. Tak nech sú dievčatá svieže :-).
Pozri viacej fotiek