Vyrážame v sobotu ráno a ideme priamo na obed do Račkovej doliny. Prvý den nepodnikáme žiadnu túru, ale plánom na nedeľu je Ostrý roháč. Po obede je teda čas na akúsi krátnu aklimatizáciu. Lukáš navrhuje, navštíviť Štrbské pleso kde sú vraj nejake novinky. Idme sa teda pozrieť. Na plese sa veselo člnkuje a aj nejaký ten "hotelík" pribudol. Myslim, že sa už toto stavenisko celkom dobre transformuje na centrum cestovného ruchu v Tatrách. Tento článok by som však chcel venovať predovšetkým Západným tatrám.
Nedeľa - Ostrý roháč
Prostredný vrchol tzv. "roháčov" - Ostrý roháč ešte stále nemáme nafotený. A preto sa stal našim prvým cieľom. Ráno po raňajkách vyrážame približne o deviatej, smer Jamnická dolina, ktorá sa radí k najdlhším v Západných tatrách. Cesta je značne rozmočená a tak aj topánky dostávajú zabrať. Popadané stromy na chodníku nám trochu narúšajú monotónnosť šlapania a vytvárajú "prekážkovú dráhu". Konečne sa dostávame na prvý rozdeľovník. Jedna cesta vedie do Žiarskeho sedla. Tadiaľ sa budeme vracať, a preto sa púštame smerom ku Jamnickým plesám. Počasie sa však so stúpajúcou nadmorskou výškou značne kazí a my sa začíname obávať o dosiahnutie nášho dnešného cieľa. Je niečo okolo pol druhej a my sa nachádzame na prvom z Jamnických plies. Uvedený časový údaj niečo nazdnačuje. OBED. Našli sme si aké take závetrie a dobrú chuť pri obede. Nezdalo sa, ale v porovnaní s Nitrou bola tu hore vážne celkom "kosa". Teda aspoň pri sedení to na tričko nebolo. :-). Ostrý roháč už je na dosah.
Problém bol, že ho občas kvôli nízkej oblačnosti a hroziacemu dažďu vôbec nebolo vidieť. Po krátkom rozhodovaní či ideme, alebo točíme sme sa rozhodli, že vybehneme aspoň do sedla a uvidíme ako sa oblačnosť bude vyvíjať. Okolo druhého Jamnického plesa sa dostávame do Jamnického sedla. Roháč je v oblakoch a tak sme stále na pochybách. Po zvážení pre a proti a s optimistickým predpokladom dobrej viditeľnosti vyrážame k vrcholu. Cestou stretávame aj poľských turistov, ktorí to majú namierené ešte ďalej na Volovec.
Aby sme trochu zabrdli aj do pedológie. Tu hore sa nachádzame v jadrovom pohorí, ktoré je tvorené prevažne žulou. Z pôdnych typov sme tu našli vysokohorského predstaviteľa pôd - ranker.
Postupujeme smerom ku vrcholu Ostrého roháča (2085 m.n.m.). Samotný hrebeň nieje pre skúseného turistu veľmi náročný, ale v teniskách by som sem určite nešiel. Kľúčovým úsekom je platňa zabezpečená reťazou a komín po ktorého zdolaní sme už prakticky na vrchole. Oblaky na pár minút ustúpili a otvorili nám tak nádherné pohľady na panorámy Západných tatier.
Aby sme trochu zabrdli aj do pedológie. Tu hore sa nachádzame v jadrovom pohorí, ktoré je tvorené prevažne žulou. Z pôdnych typov sme tu našli vysokohorského predstaviteľa pôd - ranker.
Postupujeme smerom ku vrcholu Ostrého roháča (2085 m.n.m.). Samotný hrebeň nieje pre skúseného turistu veľmi náročný, ale v teniskách by som sem určite nešiel. Kľúčovým úsekom je platňa zabezpečená reťazou a komín po ktorého zdolaní sme už prakticky na vrchole. Oblaky na pár minút ustúpili a otvorili nám tak nádherné pohľady na panorámy Západných tatier.
Samozrejmoťou je fotenie. Fotografie nám pomôžu priblížiť krásu TANAPu pri výučbe disciplíny Geopedológia Národných parkov Slovenska. Po vrcholovke (spoločná fotografia) a krátkom občerstvení je už čas na zostup. Pre značnú časovu stratu sa púšťame dole priamo so sedla medzi Roháčom a tretím vrcholom roháčov Plačlivô. Je tu zjavne úniková cestička z hrebeňa a myslim, že sme neboli ani prví ani poslední, kto ju využil. Po chvíli sa napájame na plánovaný chodník zo Žiarskeho sedla. Pomerne prudkým padáčikom sa dostávme na rozdelovník, kde sme začínali. "Tak toto by som smerom hore šlapať nechcel" zaznela poznámka po náročnom zostupe. Po krátkom vytrasení stehien už pokračujeme Jamnickou dolinou smerom ku nášmu Hotelu Akademik. Na chate nás čaká odložený obed a samozrejme aj večera. :-)
Po tejto, pomerne náročnej túre sme sa rozhodli, že v pondelok navštívime Liptovský Mikuláš. Hlavným cieľom tohto oddychového dňa však bolo zistiť prístup do Jaloveckej doliny, ktorá sa stala začiatkom i koncom plánovanej utorkovej túry.
Dolinou Parichvost na hrebeň Západných tatier
Zámerne som v názve použil i názov doliny. Ale k tomu neskôr.
Z chaty Akademik sme vyrazili okolo deviatej a za necelú pol hodinku sa cez dedinku Bobrovec a Jalovec dostávame do areálu penziónu Mních, kde sa chceme pripojiť na žltú značku smer Jalovecká dolina. Ihneď po vstupe nas zarazilo veľmi neprehľadné značenie. Žltú značku sme museli naozaj pomerne dlho hľadať. Keď už sme si mysleli, že sme na tej správnej ceste, nás zastavil potok. "No.. Veď to nič nieje. Preskočíme". Problémom však bolo, že všade okolo potoka bolo množstvo polámaných stromov. Zjavne po lavíne. O tom, že aj Jalovecký potok bol divoký ani velmi písať nebudem. Napokon sme ho prekročili ešte tri krát. Stále však bolo málo. Lukáš zodvihol hlavu a zistil, že sme pod chodníkom a vlastne tu vôbec nemáme čo robit. No čo už. Tu odbočku na normálny chodník sme si jednoducho nevšimli. Nebola vôbec označená. A neskôr sme sa dozvedeli, že sme neboli jediní. Ale čo teraz s tým potokom. Vracať sa nám veľmi nechcelo a tak sme tak trochu "suplovali bobrov". Skoro vlastnými zubami.
Prúd bol naozaj silný. Lukáš to vyriešil kulantne. Vyzul sa, a obul sa. :-). Pochpitelne na druhom brehu. Ja s Jurom som volil výstavbové riešenie. Okrem toho že sme sa snažili hádzaním kameňov vytvoriť aspoň akési miesta na preskákanie, naprieč korytom sme preložili spadnutý smrek. To pomohlo. Z druhej strany nám už samozrejme pomáhal aj Lukáš. Tak sa nám podarilo vytvoriť hrádzu a prejsť "takmer" suchou nohou. :-) viac foto. Po strmom svahu sme sa vyškrabali na chodník a pokračovali v ceste. Veľmi pekným chodníkom sa dostávame k odpočívadlu a následne k rozdelovníku. Meníme farbu a ideme po modrej. Žltá pokračuje do sedla Pálenica. My však dnes máme na pláne dolinu Parichvost, o ktorej sme počuli, že je divoká, krásna a strmá. Všetky tieto prívlastky sme pocítli už na prvých metroch. Divočina v podobe popadaných stromov po lavíne, krásne okolie, že keby bola anketa o najkrajšiu dolinu Západných Tatier tak Parichvost vyhrá.
Strmák ako začal tak nemal konca kraja. Budem citovať Jura. "Slovo strašný strmák je veľmi slabé oproti tomu čo je toto". Asi to nieje presne ale zmysel to má :-). To sme ale ešte netušili čo nás čaká ďalej. Prešli sme "relatívnu" rovinku cez les a dolina sa nám kompletne otvorila.
Pozorujeme ešte zvyšky lavíny, preskakujeme potok a púšťame sa do rýchleho stúpania. Avizované 45° stúpanie sme tu pocítili na vlastnej koži. Unavení sme dorazili na rovinku, ktorá pripomínala amfiteáter. Keďže aj čas pokročil, lepšie miesto na obed sme asi ani len nemohli predstaviť. Výhľad bol naozaj prekrásny. Nebyť oparu, vidno zreteľne Veľký Choč ba dokonca hrebeň Malej Fatry s dominantným Veľkým Rozsudcom. Po obede a počiatočnom stonaní od stuhnutých nôh sa púšťame do útoku na Baníkovské sedlo. Dolina je naozaj nádherná a my doslova s každou serpentínou rýchlo naberáme výšku.
Vyšťavení sa dostávame do Baníkovského sedla (2045 m.n.m.). Prevýšenie od začiatku doliny je takmer 1100 m. Tu stretávame niekoľko turistov. Prevažne českých. Jeden pán sa tak velmi tešil, že si neodpustím to nespomenúť. Bol nadchnutý, že videl 100 ročnú lavínu v Žiarskej doline, ale muselo byť pre neho hrozným sklamaním, keď sme mu oznámili, že sa len o dolinu pomýlil. Pozeral sa sice na lavinu. Problem bol, že táto bola značne menšia a v doline Parichvost. Ale zobral to v pohode a teší sa, že keď si obíde Západné tatry, pôjde aj do Žiarskej doliny. Naša cesta pokračovala na kopček s názvom Pachoľa (2166 m.n.m.). To bol najvyšší vrchol nášho dnešného dňa. Zhodnotili sme, že z tohto vrcholu je naozaj najkrajší pohľad na hrebeň Západných Tatier.
Po tomto namáhavom výstupe sa nám, už akosi nechcelo ďalej. Pohľad na hrebeň, ktorý nás ešte čakal, prekvapil najviac Jura. Ale keď už sme tu tak ideme.
Po hrebeni sme sa pustil k vrcholu Spálená, ďalej cez hrebeň Skriniarky až na vrchol Salatín (2047 m.n.m.). Celým týmto hrebeňom sme vlasne obišli ľadovcovú dolinu s priliehavým názvom "Vrece". Zaujímavosťou bola na oko uvoľnená platňa na severnej stene Skriniarok. Po finálnom výstupe na Salatín a krátkom oddychu sme Hlbokou dolinou zahájili zostup smerom ku penziónu Mních. Padák zo Salatína by sa dal taktiež charakterizovať ako veľmi strmý. Nakoniec sme ho však zbehli za necelé dve hodinky. Cestou sme si aj trochu "zarevali". Čo ak by na nás vyskočil nejaký ten slovenský Yogi. Cez potok sme už tento raz chvala bohu nešli a zistli sme aj kde začína ten naozajstný chodník. Len na okraj. Obe doliny su naozaj veľmi krásne. Ich obrovskou výhodou je množstvo prameňov vody, ktoré sú aj riadne označené.
Po príchode na chatu sme si opäť dali obed aj večeru a zostával už len zaslúžený oddych v posteli.
Prúd bol naozaj silný. Lukáš to vyriešil kulantne. Vyzul sa, a obul sa. :-). Pochpitelne na druhom brehu. Ja s Jurom som volil výstavbové riešenie. Okrem toho že sme sa snažili hádzaním kameňov vytvoriť aspoň akési miesta na preskákanie, naprieč korytom sme preložili spadnutý smrek. To pomohlo. Z druhej strany nám už samozrejme pomáhal aj Lukáš. Tak sa nám podarilo vytvoriť hrádzu a prejsť "takmer" suchou nohou. :-) viac foto. Po strmom svahu sme sa vyškrabali na chodník a pokračovali v ceste. Veľmi pekným chodníkom sa dostávame k odpočívadlu a následne k rozdelovníku. Meníme farbu a ideme po modrej. Žltá pokračuje do sedla Pálenica. My však dnes máme na pláne dolinu Parichvost, o ktorej sme počuli, že je divoká, krásna a strmá. Všetky tieto prívlastky sme pocítli už na prvých metroch. Divočina v podobe popadaných stromov po lavíne, krásne okolie, že keby bola anketa o najkrajšiu dolinu Západných Tatier tak Parichvost vyhrá.Strmák ako začal tak nemal konca kraja. Budem citovať Jura. "Slovo strašný strmák je veľmi slabé oproti tomu čo je toto". Asi to nieje presne ale zmysel to má :-). To sme ale ešte netušili čo nás čaká ďalej. Prešli sme "relatívnu" rovinku cez les a dolina sa nám kompletne otvorila.
Pozorujeme ešte zvyšky lavíny, preskakujeme potok a púšťame sa do rýchleho stúpania. Avizované 45° stúpanie sme tu pocítili na vlastnej koži. Unavení sme dorazili na rovinku, ktorá pripomínala amfiteáter. Keďže aj čas pokročil, lepšie miesto na obed sme asi ani len nemohli predstaviť. Výhľad bol naozaj prekrásny. Nebyť oparu, vidno zreteľne Veľký Choč ba dokonca hrebeň Malej Fatry s dominantným Veľkým Rozsudcom. Po obede a počiatočnom stonaní od stuhnutých nôh sa púšťame do útoku na Baníkovské sedlo. Dolina je naozaj nádherná a my doslova s každou serpentínou rýchlo naberáme výšku.
Vyšťavení sa dostávame do Baníkovského sedla (2045 m.n.m.). Prevýšenie od začiatku doliny je takmer 1100 m. Tu stretávame niekoľko turistov. Prevažne českých. Jeden pán sa tak velmi tešil, že si neodpustím to nespomenúť. Bol nadchnutý, že videl 100 ročnú lavínu v Žiarskej doline, ale muselo byť pre neho hrozným sklamaním, keď sme mu oznámili, že sa len o dolinu pomýlil. Pozeral sa sice na lavinu. Problem bol, že táto bola značne menšia a v doline Parichvost. Ale zobral to v pohode a teší sa, že keď si obíde Západné tatry, pôjde aj do Žiarskej doliny. Naša cesta pokračovala na kopček s názvom Pachoľa (2166 m.n.m.). To bol najvyšší vrchol nášho dnešného dňa. Zhodnotili sme, že z tohto vrcholu je naozaj najkrajší pohľad na hrebeň Západných Tatier.
Po tomto namáhavom výstupe sa nám, už akosi nechcelo ďalej. Pohľad na hrebeň, ktorý nás ešte čakal, prekvapil najviac Jura. Ale keď už sme tu tak ideme.
Po hrebeni sme sa pustil k vrcholu Spálená, ďalej cez hrebeň Skriniarky až na vrchol Salatín (2047 m.n.m.). Celým týmto hrebeňom sme vlasne obišli ľadovcovú dolinu s priliehavým názvom "Vrece". Zaujímavosťou bola na oko uvoľnená platňa na severnej stene Skriniarok. Po finálnom výstupe na Salatín a krátkom oddychu sme Hlbokou dolinou zahájili zostup smerom ku penziónu Mních. Padák zo Salatína by sa dal taktiež charakterizovať ako veľmi strmý. Nakoniec sme ho však zbehli za necelé dve hodinky. Cestou sme si aj trochu "zarevali". Čo ak by na nás vyskočil nejaký ten slovenský Yogi. Cez potok sme už tento raz chvala bohu nešli a zistli sme aj kde začína ten naozajstný chodník. Len na okraj. Obe doliny su naozaj veľmi krásne. Ich obrovskou výhodou je množstvo prameňov vody, ktoré sú aj riadne označené.
