A opäť začal zimný semester. Okrem každoročného zhonu okolo rozvrhov, internátov, kartičiek a povinností vo vyššom ročníku, nastáva aj termín každoročnej exkurzie organizovanej Katedrou pedológie a geológie a Katedrou botaniky. Opäť nastáva čas sledovania serverov s predpoveďami počasia a úvahami ako to bude vyzerať tento rok.
14. októbra o 7:45 nás už čakajú autobusy, ktoré nás dopravia na miesta poznania Slovenska. „Prvý deň si dáme poriadne do tela.“ To boli slová doc. Chlpíka pred tým ako sme vyrazili. Bezpochyby mal pravdu. Veľký Choč (1611 m.n.m.) ponúka príjemné a miestami aj nepríjemné stúpanie. Veď z dedinky Valaská Dubová sme prekonali prevýšenie takmer 1000 metrov. Počasie sa po výjazde nejavilo najpriaznivejšie na turistiku. V dolinách a popri ceste sa držala hmla. Prechod cez Donovaly však naznačil, že to dnes bude stáť za to. Vo Valaskej Dubovej sme už vystupovali za modrastej oblohy. Tiahlym stúpaním lesom sa v pomerne krátkom čase dostávame až na Poľanu pod Chočom, kde stojí toľko ospevovaný Hotel Choč. Možno bol niekto aj sklamaný, že tu nedostane bryndzové halušky, ale tento hotel slúži len na prespanie. Po spoločnej fotografií sa púšťame v rôzne veľkých skupinkách k vrcholu. Počasie bolo naozaj prekrásne, a skupinka stúpajúca zimnou cestou dozaista ocenila nádherné výhľady na takmer celú Oravu. Po asi hodinke sme na vrchole a prvé čo zaujme je výhľad na päť národných parkov Slovenska. Vychutnávame slnečné lúče a obedujeme. Po krátkych prednáškach z geológie, pedológie a botaniky sa po skupinkách pripravujeme na zostup. V dobrej nálade prichádzame do dediny a po krátkom občerstvení v krčme, kde zlapali Jánošíka vyrážame do Račkovej doliny.
Druhý deň sa nesie v znamení menenia pôvodných plánov. S pôvodne plánovaného Kriváňa sme sa pre viacej možností rozhodli zaparkovať v Starom Smokovci. Z tohto východiskového bodu je viacero možností pre všetky skupiny z hľadiska náročnosti. Delili sme sa na tri skupiny. Prvá skupina si vytýčila cieľ zdolať jeden zo šiestich sprístupnených tatranských štítov Východnú Vysokú. Pre druhú postačovala Kvetnica a Poľský hrebeň a tretia skupina zvolila prechádzku na Hrebienok, Rainerovu chatu a Studenovodské vodopády. Počasie už dnes nebolo tak pekné ako včera. Ale Tatry sú pekné v každom počasí. Odmenu za výkon sme však napokon dostali. Skupina stúpajúca na Poľský hrebeň sa stala svedkom typickej rýchlej zmeny počasia v Tatrách, keď sa v priebehu pol minúty úplne roztrhala hmla a otvorili sa výhľady vo Velickej doline. „Len keby to zostalo už celý deň“ hovoríme si. Ešte v peknom počasí vystupujeme na Východnú Vysokú 2429 m.n.m. Doháňame skupinku našich najrýchlejších, ktorí sú ešte rozhodnutí zdolať Prielom a schádzať Veľkou studenou dolinou. Poľský hrebeň sa stal miestom stretnutie väčšiny členov 2 skupiny. Po krátkej prestávke a zopár fotkách sa púšťame na spiatočnú cestu. Keď sa všetky skupiny stretávame na autobusovej stanice v Starom Smokovci je už tma. Na chatu sa príjemne unavení dostávame okolo ôsmej.
Tretí deň sa opäť delíme na tri skupiny. Turistiky chtiví členovia sa rozhodli zdolať najvyšších vrchol Západných tatier Bystrú (2248 m.n.m.). V trochu zamračenom počasí to vraj aj tak stálo za to. Druhá skupina sa rozhodla ísť po stopách histórie do skanzenu liptovskej dediny v Pribyline a tretia sa autobusom presunula na prečerpávačku Čierny a Biely Váh. Zhodli sme sa, že zhliadnutie tohto technického diela stálo za to a pokračujeme za sakrálnymi pamiatkami v podobe artikulárneho kostola v dedinke Svätý Kríž, kde sa zmestí až neuveriteľných 6000 veriacich.
Večer sme sa už všetci tradične zišli na hoteli a spoločne zhodnotili priebeh celej exkurzie. Sám som zvedavý a plný očakávania kam pôjdeme na Jar J.
