Slovenia Trip

Deň prvý
V závere minulého článku som avizoval nadpis tohto a víkendu, na ktorý som sa veľmi tešil. „Slovenia trip“ čo si pod tým predstaviť? V priebehu troch dní sme sa s Jitkou, Markétou a Esen, kolegynkou z Turecka, snažili vidieť čo najviac z tejto malej ale veľmi zaujímavej krajiny. V piatok sme ešte vyzdvihli Esen na fakulte a nabrali smer Ljubljana. Tú sme však vzhľadom na krátkosť času vynechali. Našou prvou zastávkou, ktorú navrhla Jitka bolo malé staré mestečko Škofja Loka. Návšteva starého mesta a hradu ponúkla dych histórie a hlavne výhľad na náš dnešný cieľ. Triglavský národný park bolo miesto, kde som sa už chystal od začiatku svojho pobytu v Slovinsku. Po odlovenej keške sadáme do auta a po troche blúdenia naberáme smer Bled a hlavne jediný ostrov Slovinska na Bledskom jazere. V prvej požičovni lodiek si prenajímame takú pre štyroch a po tichej hladine bledského jazera mierime na ostrov. Po pol hodinke môjho a Jitkinho vesliarskeho trápenia sme na ostrove. Na jeho prehliadku však mame len 10 min, aby sme sa stihli vrátiť do prístavu a nemuseli zbytočne doplácať ďalšiu hodinu. Ostrov je veľmi krásne a romantické miestečko v ktorého strede sa nachádza kostol, múzeum a samozrejme reštaurácia.

Ďalším a posledným bodom dnešného programu bola tiesňava Vintgar. Tu začína aj trochu turistika. Po zaplatení vstupného (3 eurá) vyrážame. 1600 m dlhý chodník je prevažne konštruovaný ako sústava drevených mostíkov širokých asi jeden a pol metra. To znamená, že to až taká turistika nebola. Skôr pekná a zaujímavá prechádzka. Zaujímavé bolo pozorovať pereje a hlavne ryby, ktoré sa snažili bojovať s prúdom. Od Bledu sa presúvame do srdca Triglavského národného parku, k jazeru Bohinj. Tu sa ubytúvame v kempe Zlatorog a po 1 až 3 pivkách ideme spať.

Deň druhý
Ráno sa prebúdzame do slnečného dňa a upravujeme program dnešného dňa. Čo sme včera nevideli bola lanovka. Po malej konzultácií s recepčným kempu a zistení ceny 9 eur sme sa rozhodli, že to skúsime. Jazda lanovkou ponúkla prvé výhľady do okolia. A čo hlavné? V priebehu 3 minút sme prekonali prevýšenie asi 1100 m. To mám veľmi pomohlo a mohli sme skúsiť aj výstup na akýsi ten kopček. Rozhodli sme sa pre jeden z južných vrcholov Julských álp: Vogel 1922 m.n.m. Počasie bolo nádherné tak prečo nie. Po dvoch hodinkách šliapania sa dostávame na vrchol a pravdu povediac mali sme dosť. Cesta sem viedla hrebeňom, ktorý často klesal a potom opäť prudko stúpal. Už sa síce budem opakovať, ale aj tu mi nedá nespomenúť katastrofálne značenie hlavne čo sa týka aktuálnosti s turistickou mapou. Na mape, okrem toho že nie sú časy ani kilometre, sú aj zle zaznačené križovatky. Na mape sú len dve. No cestou dole sme prechádzali minimálne piatimi. To už som mal s toho poriadny chaos, aj keď si o sebe myslím, že nie som taký amatér, ktorý by sa nevedel zorientovať. Ak môžem odporučiť tak do Julských Alp treba chodiť na celý deň a aj to pre istotu s vybavením na bivak.

"Uteká“ sa veľmi zložito. Dole sme sa už vracali po svojich. Dostávame sa na lúčku a púšťame sa smerom vľavo po zjazdovke, ktorá je veľmi strmá a dôsledku voľných rozsypaných kameňov veľmi zradná. Cestou dolu stretávame manželský pár z Izraela a tak diskutujeme o rôznych témach a hlavne aktuálne politickej situácií. Esen, ktorá sa chystá na budúci rok študovať do Tel Avivu získava veľmi výhodnú známosť a možnosť ubytovania. Zmorení sa vraciame späť do kempu a sme zrelí na oddych a pivo pri jazere.

Deň tretí
Ráno opäť dolaďujeme plán. Na dnes sme chceli ešte stihnúť vodopád Savica. Víťazí však túžba po chladných Škocjanskych jaskyniach a tak opúšťame Bohinjske jazero a smerujem okolo hlavného mesta do dedinky Matavum. Už sme o tejto jaskyni veľa počuli a tak to určite bude stáť za to. Vstupné 10 eur sa nám najskôr zdalo priveľa. Ale po hodinke a pol dlhej prehliadke hodnotíme, že to stálo aj za viac. Návšteva tejto krasovej jaskyne naozaj zanechá obrovský zážitok a dojem. Je špecifická a známa najmä najdlhším podzemným riečnym kaňom s dĺžkou 3 kilometre a obrovskými dómami vysokými takmer 150 m. Vrelo odporúčam. Po prehliadke nás láka ešte aj múzeum, na ktoré sme taktiež dostali vstupenky. Po prehliadke obedujeme a hurá ešte južnejšie. Našou predposlednou destináciou je mestečko Piran. Je to vlastne jeden s posledných výbežkov Slovinského pobrežia. Malebné mestečko s nádhernými výhľadmi na more, mestskou hradbou a kostolom sv. Juraja. V jednom obchodíku kupujeme suveníry a pýtame sa predavačky, kde by sme sa mohli vykúpať najlepšie niekde mimo mesta.

Odporúča nám cestu smerom na mesto Isola a pláž San Simon. Po príjazde na San Simon nás prekvapí, že sa vlastne jedná o pomerne rozsiahly hotelový komplex a asi najlepšiu pláž Slovinska. Spoločne však hodnotíme, že to za veľa nestojí. Je už neskoro a tak by sme sa mali pomaly zberať aj domov. Po pol hodinke strávenej vo vode, ktorá príjemne osviežila, sa vraciame na diaľnicu a „hurá späť do Mariboru.“ Na internáty prichádzame okolo desiatej večer a práve začína búrka. „Nádherne nám to vyšlo“ hovorím si pre seba. Tak kam sa pozrieme nabudúce?

Pozri fotky

Dva dni v pohorí Pohorje

Po dlhotrvajúcich dažďových dňoch v celej Strednej Európe sa konečne ukázalo aj slnko. A to doslova v plnej sile a kráse. V tomto príspevku by som rád popísal svoje dojmy a zážitky z dvoch dní, ktoré som strávil s mojimi spolubojovníkmi v Maribore. Ku známejším osobnostiam z minulých príspevkov, Baška a Vierka, pribudli ešte Markéta a Slavo.

Deň prvý:

Na Pohorje sme sa chystali už dlho. Ale počasie radšej rozoberať nebudem. Baška našla na stránkach Mariboru veľmi zaujímavú akciu: Športový víkend v Maribore. V skratke to znamenalo, že všetky lanovky v zimnom areáli boli zadarmo a na všetky atrakcie zaujímavé zľavy. Autom sme sa ráno dopravili na už celkom zaplnené parkovisko pod športovým areálom. Prvé čo nás zaujalo bola kabínková lanovka na vrchol. Tam kde som šiel v apríli hodinu rýchlou chôdzou sme sa teraz vyviezli za necelých 6 minút. Prvou zastávkou bol kostol Bolfenk, kde sme zisťovali koordináty potrebné pre hľadanie Kešky (pre vysvetlenie čo to je keška doporučujem www.geocaching.com). Tie nás postupne zaviedli až na našu ďalšiu plánovanú zastávku, v predchádzajúcom článku opisovaný, Mariborski razglednik. Oproti aprílu tu bolo veľké množstvo Mariborčanov, ktorí si prišli užiť tento nádherný deň do hôr. Po vypátraní kešky sme sa vyštverali na rozhľadňu, užívali horúce slnečné lúče a výhľad do širokého okolia. Ďalšia zastávka boli palacinky pri hornej stanici lanovky. Pán v stánku ich robil tak obratne a vyzerali tak dobre, že sme jednoducho neodolali. O kúsok nižšie sme mali možnosť pozorovať štarty paraglajdistov. Chvíľkami to vyzeralo dosť nebezpečne ale všetci to prežili, úspešne odštartovali a dopĺňali príjemnú atmosféru tohto dňa. Jednou s lanoviek sme sa zviezli o niečo nižšie. Od minula som bol veľmi zvedavý na lanový svet. Keď sme sa však pýtali či je možné vyskúšať túto atrakciu, povedali nám že musíme byť minimálne štyria a dopredu objednaní. Na jednu adrenalínovú atrakciu som sa však nechal nahovoriť - Giant swing. V preklade a vysvetlení. Dva stĺpy a medzi nimi lano s horolezeckým úväzom. Jednoducho vás vaši kamaráti, mimochodom ďakujem že ste sa narobili na môj účet, vytiahnu do maximálnej výšky a tu by ste sa mali vlastne sami pustiť dolu a užiť si let ponad dolinou. Sranda bola, že to so mnou trhlo o čosi skôr čo som nečakal a tak som sa nezdržal emocionálnych výkrikov a pohľadov s nimi spojenými.

Ďalšou zaujímavou atrakciou bola cesta dole prostredníctvom PohorJETu. Zimná, pomerne náročná, zjazdovka sa v letných mesiacoch mení na dlhú a zaujímavú bobovú dráhu. Jazda v ostrých zákrutách, oproti stromom a v jednej časti doslova do diery je naozaj neopakovateľný zážitok. Každý má samozrejme možnosť regulácie rýchlosti. Ale tu je predsa len potrebné zvolniť ruky na brzde a užiť si rýchlosť. Nič nebezpečné to nie je hoci to tak vyzerá.

Po menšom oddychu v aréne sme sa už len pobrali k internátom, pretože slnko začínalo byť nepríjemné.

Deň druhý:

Na nedeľu sme si naplánovali trochu viac turistiky a chodenia. Viac krát sme už počuli o Čiernom jazere a vodopádoch Malý a Velký Šumik. Ráno sme nabrali smer Slovenska bistrica. Zastávka pri Bistrickom Grade nám ponúkla možnosť odloviť si ďalšiu zaujímavú kešku a potom sa už púšťame do hôr smerom k osade Trije Kralje a Dom na Osankarici. Cestou som si ako šofér užil všetky druhy vozovky. Nový asfalt, starý asfalt, rozbitú cestu, prachovú nespevnenú cestu no najzaujímavejšie boli serpentíny. Po príjazde na parkovisko sme zvolili cestu na Čierne jazero. Chodník vedúci lesom sa miestami menil na močariská a bariny, ponad ktoré viedol drevený chodník. Asi po 20 tich minútach nás prekvapil krásny pohľad na malebné jazero s pozoruhodným červeným až čiernym dnom. Všetko vplyvom postupného rašelinenia jazera. Po krátkom oddychu a odlovenej keške sa púšťame smerom k vodopádom. Cestou sa čudujeme nad zvláštnosťou. "Klimatizácia v lese?" pomyslel som si. Trochu to znie divne však? Treba pozrieť fotky. No ale pokračujme ďalej do údolia. Nedá mi opäť nepodotknúť katastrofálne slovinske značenie chodníkov, ale už si začínam zvykať. Po asi hodinke šlapania príjemných lesným chodníkom prichádzame na križovatku. Miestnych "campovačov" sa pýtame na cestu. Okolo kľudného potôčika sa púšťame ešte nižšie do doliny. Pred vstupom prekvapujú tabule s výstrahmi na použitie pevnej obuvi a vstupu na vlastné riziko. Chodník sa po čase zmenil na strmý skalný zráz, ktorý bolo treba traverzovať za pomoci ocelových lán a stupačiek, ktoré boli klzké a nebezpečné. Po asi troch podobných úsekoch sa dostávame do rokliny vodopádu Velki Šumik. Naozaj grandiózny pohľad.

O kúsok nižšie sa potom dostávame aj nad vodopád Mali Šumik. Je o čosi menší ale taktiež krásny. Na veľkom ploskom kameni si užívame osviežujúci vzduch prúdiaci z vodopádu a odľahčujeme batohy o pripravený obed. Z tohto krásneho miesta sa ťažko odchádza. Najmä keď musíme ísť tou istou cestou späť. Po výstupe na križovatku sa púšťame protiľahlým hrebeňom k autu. Našťastie po lesnom chodníku, pretože slnko dnes naozaj pripekalo oveľa viac ako v sobotu a chôdza len tak po nekrytej ploche by bola prechádzka peklom. Takto sa za necelu hodinku a pol postupne dostávame na našu východiskovú pozíciu k autu. Ako cestu do Mariboru volíme, čisto za účelom spoznávania, trochu inú cestu. Samozrejme, že zaujímavá čo do tvarov zákrut a taktiež nespevnená, ale aspoň bez dier. Prichádzame do obce Oplotnica a naberáme smer Maribor. Už sa neviem dočkať piatku kedy vyrážame aj do Triglavského národného parku na ktorí som asi najviac zvedavý.

Pozri fotky