Prekrásna nedeľa na Kľaku

Celý týždeň je naše Slovensko zahalené mračnom. Peťo s Ivonkou sú na dovolenke v Púchove a ja so Zuzkou sedím doma. Podľa správ sa však na víkend má aspoň trochu vyčasiť. V sobotu to však tak nevyzerá. No podľa predpovedí by mala nedeľa prekvapiť. Ako náhle som sa ráno zobudil, vedel som, že dnes bude na Kľaku (1352 m.n.m.) nezabudnuteľné počasie. Volám Peťovi, že o ôsmej vyrážame a stretneme sa vo Fačkovskom sedle.
Z Nitry na Fačkovské sedlo sa dá cesta autom, aj s nákupom v Prievidzi, stihnúť za necelé dve hodinky. Okolo desiatej tak nastupujeme na túru. Už po príjazde nás privíta slnkom zaliata príroda, ktorá sa v období jesene nádherne vyfarbuje. No a navyše sme nad oblakmi a tak niet čo dodať. Chodník je značne rozmočený ale to neprekáža. Veď včera tu bol ešte sneh a tu a tam ešte zvyšky zostali. Pred vstupom do lesa stretávame vyhrievajúcu sa vretenicu. Pre istotu ju teda odstraňujem z chodníka. Na vyhrievanie má celú lúku. So Zuzkou sa od Peťa a Ivonky oddeľujeme a smerujeme na Reváň. O čosi menší ale nezalesnený kopec ponúka nádherné zábery na Kriváň a okolie. Ja však mám v úmysle aj niečo iné ako len výhľad na Kľak. Veľmi ľúbim svoju Zuzku a tak som sa rozhodol spečatiť našu lásku zlatým prstienkom, ktorý jej navliekam na prst v prítomnosti mojej druhej lásky: prírody a hôr. Môj dlho plánovaný zámer mi tak vyšiel na 110%.
Z Reváňa klesáme do Reváňskeho sedla a pokračujeme smerom na Kľak. Po asi 40 minútach šľapania sa dostávame k bývalej chate pod Kľakom. Tu je odbočka na Kľačiansky vodopád kam sa chcem ísť dnes každopádne pozrieť. Ale prvoradý je Kľak. Po desiatich minútach sme na vrchole a nevieme sa vynadívať na nádhernú inverziu. Je čas obeda a tak rozbaľujem zásoby vaku. Prostredie vrcholu sme vychutnávali asi pol hodinku.
Niekoľko fotiek pri dvojkríži a začíname zostupovať do sedla, kde je spomínaná odbočka na vodopád. Ako tak sledujeme je tu ešte pomerne dosť snehu, ktorý sa však veľmi rýchlo topí a kde tu už sú fliačky trávy. Vyzerá to skôr ako jar a nie jeseň. Ale dnes nám to vyhovuje.

Prudko klesáme do doliny a vidíme z okolitých svahov niekoľko potôčikov zlievajúcich sa do jedného. Určite sme už len kúsok. Schádzame ešte o čosi nižšie a vodopád sa objavuje vedľa nás. Je naozaj prekrásny. Určite táto zachádzka stála za to. Niekoľko fotiek a ideme späť do sedla pod Kľakom. Zo sedla už je to len dole kopcom. Snehu ubudlo a tak sa chodník o čosi viac rozbahnil. Na strmých úsekoch hľadáme najbližšie stromy ako oporu. Všetci sme však zišli „relatívne“ čistí. Teraz by dobre padlo niečo teplé. Cesnačka na chate Kľak bola určite to pravé pre zahriatie. Potom už len sadáme do áut a každý sa spúšťame na svoju stranu Fačkovského sedla. Stmieva sa už okolo piatej a tak sme doma pred siedmou.
Krásna nedeľa je za nami a my sa tešíme na ďalší pekný výlet po Slovensku.
Pozri fotky

Konečne na Kriváni

Opäť jeden krásny Víkend. Výborná príležitosť pre splnenie druhého turistického cieľa mojej Zuzky. Kriváň: Symbol Slovenska a zadná strana našich najdrobnejších centov. Tento, od západu prvý, štít Vysokých tatier bol cieľom aj Mary, Ivky, Noriky, Dušana, Karčiho a Adriky.

V Sobotu cestou do Tatier sme však ešte zavítali na Šášovský hrad. Dlho okolo chodievame a tak sme si povedali, že sa musíme ísť pozrieť. Výborné je, že sa o hrad stará občianske združenie a tak je vo veľmi peknom stave. Doporučujeme. Je to len kúsok za Ladomierskou vieskou pri odbočke na Kremnicu.

V spomínaj zostave sme ale v Nedeľu vyrazili zo Štrbského plesa na Kriváň. Cestou na odbočku sa mi skôr zdalo, že ideme dole kopcom. Ale potom sme začali náhle stúpať a hrozby o strašlivej ceste na Kriváň sa začali napĺňať. Chodník je stále pomerne prudký a hlavne dlhý. Akonáhle sme sa dostli nad kosodrevinu, očaril nás nádherný pohľad na masív Západných tatier. A pred nami Kriváň. Výhodou tohto štítu je, že stále vidieť vrchol.

Po asi hodinke sa dostávame do Daxnerovho žlabu. Tu sa zbiehajú turisti zo Štrbského plesa a z Troch studničiek. Spoločne cez Malý kriváň sa dostávame do sedla. Tu už je svah dosť strmý. Okolo nás je stále veľa ľudí. Kriváň je totiž taktiež veľmi turisticky vyťažený, podobne ako Rysy. Dusan, Norika a Adrika doliezajú ako prví. Za nimi som v tréningovom tempe dobehol ja a za mnou už svorne ostatní. Po príchode nás príjemne prekvapila nálada aku tam vytvorili ľudia z akehosi občianskeho združenia. Nevšimol som si názov. Podstatné bolo, že mali harmoniku a tak sme si mohli aj zaspievať niekoľko našich národných piestní. Hore bolo naozaj prekrásne. Aj výhľad do Poľska stál za to. Opäť som sa pozeral na svoj budúcoročný cieľ Orliu Perč. Snad takto o rok popisem.

Ale ďalej ku Kriváňu. Po zopár fotkách a vrcholovke (fotka) sa radšej púšťame na zostup.
Čo ak by sa všetci tí ľudia rozhodli, že pôjdu naraz. Až do sedla zostupujeme tou istou trasou. Zo sedla odbočujeme a schádzame starou cestou, ktorá je ale dosť rozbitá a preto už ju nabudúce nedoporučujem. Na odbočke v Daxnerovom žlabe opäť ľudí ubúda. My smerujeme na Štrbské pleso. So Zuzkou už ostatním ospevujeme ake majú perfektne halušky v reštaurácií Furkotka na Štrbskom plese. Perfektná obsluha, jedlo a aj ceny sú veľmi prijateľné. Okolo siedmej sme už usadení v autách a smerujeme do Nitry. Konečné zhodnotenie: Kriváň je krásny kopec a určite sa tam raz vrátime.

Touto cestou by som tiež rád zablahoželal Norike a Dušanovi k ich zasnúbeniu na vrchole nášho národného štítu.
Pozri fotky

Vo štvorici na Priečne sedlo

Opäť jedna jednodňovka. V stredu navečer sme vyrazili na hotel Akademik v Račkovej doline. Tohtoročná klasická zostava sa trochu rozrástla. Samozrejmosťou je Juro, Lukáš a ja. No zdatným prínosom sa stal aj Tomáš.

Ráno v Račkovej doline svietilo slnko a to bol predpoklad nádherného štvrtkového dňa. Vyrazili sme do Starého Smokovca a o polo ôsmej sme už stáli v lanovke na Hrebienok. Cestou na Rainerovu chatu a ďalej na Zámkovského chatu sme predbiehali kolóny turistov a tešili sa na cestu Malou studenou dolinou na Tériho chatu. Ja s Lukášom sme boli rozhodnutí urobiť rýchlostný rekord na Tériho chatu. Čo sa nám myslím celkom dobre podarilo a čas 1h a 35 min z Hrebienka nie je tak zlý. Juro s Tomášom museli tiež dobre ťahať, keď dorazili 10 min za nami. Viem, že turistika nie je o rýchlom chodení, miestami až behaní, ale výzva je výzva a túto trasu poznáme. A stihli sme urobiť aj nejaké tie fotky. Na chate sme 20 min oddychovali a obdivovali nádhernú scenériu naši ch veľhôr. Krásne sa vynímal Lomnický štít, Ľadový štít ako aj Žltá stena, kde na počudovanie dnes neboli žiadni horolezci. Potom už nás čakalo Priečne sedlo, ktoré je v slovenských horách považované za najťažší zabezpečený prechod.
Pravidlom už býva, že pod nástupom je doslova "fronta" ľudí, čakajúcich na reťaze. My po skúsenostiach z minulých rokov volíme ako výstupovú trasu starý chodník, z ktorého boli reťaze odstránené. Sú to doslova schody aj keď s množstvom voľných kameňov. Tie sa však s trochou pozornosti dajú obísť a výstup je bezpečný. Aj keď ľuďom so žiadnymi lezeckými skúsenosťami tento variant v žiadnom prípade neodporúčam.

Po výstupe do sedla sme vystúpali ešte o pár metrov vyššie. Oddychujeme a pozorujeme ľudí, ktorí prechádzajú Priečnym sedlom. Niektorí s vypätím všetkých síl.

Neodpustím si pripomenúť, že ľudia v teniskách, šlapkách, sandáloch a poltopánkach tu nemajú čo robiť.
Po čokoláde a čaji sa púštame na úmornú cestu dole na Zbojnícku chatu. Úmorná preto, lebo chata je na dohľad, ale tým, že musíme obísť celý kotol trvá cesta aj zdatnejším turistom viac ako hodinu. Opäť predbiehame množstvo turistov a po spomínanej hodinke sme na Zbojníckej chate. Tu sa už len dve hodiny vyvaľujeme a chytáme bronz. Zo Zbojníčky rýchlym krokom popri Dlhom a Vareškovom plese klesáme na Hrebienok. Tu nás čakala ďaľšia atrakcia Tatier. KOLOBEŽKY. Zjazd do Starého Smokovca je naozaj parádny a môžem ho len doporučiť. Cestou sa zastavujeme ešte na hoteli Akademik, kde nás čakala večera. Napokon z prekrásneho štvrtka zostáva už len cesta domov do Nitry.

Pozri fotky

V Nedeľu na Rysy

So Zuzkou sme si konečne našli jeden spoločný voľný víkend. V sobotu sme sadli na vlak a štýlom trampov sme sa opäť vybrali do našich veľhôr. Na tento rok si Zuzka vytýčila dva ciele: Rysy a Kriváň. A tak sme chceli splniť aspoň jeden. Z rozhodovania, kam sa vyberieme vzišli víťazne Rysy.

Ubytovaný sme boli v Tatranskej štrbe priamo vedľa Zubačky. Bližšie ku stanici už to nešlo. V Nedeľu ráno sa črtal nádherný deň a plno ľudí v Zubačke. Niet sa čo čudovať, je vrchol sezóny. Zo Štrbského plesa rýchlym krokom vyrážame na Popradské pleso. Cestou predbiehame množsvo rodiniek i prechádzajúcich sa turistov. Na odbočke pri Popradskom plese sa púšťame do Mengusovskej doliny. Chodníkom v kosodrevine sa dostávame opäť na rozcestník. Ešte je možnosť ísť na Hincové plesá a Kôprovský štít. Ale nevidieť stopy Lenina na Chate pod Rysmi to jednoducho nejde. O tom už som Zuzke básnil dlho. Odbočujeme a sledujeme had ľudí pred nami. "Ha" zaznelo "a aký je za nami".
Po prvých serpentínach opúšťame kosodrevinu a dostávame sa ku Žabím plesám. Chvíľka oddychu a musíme pokračovať ďalej, ak sa nechceme stále predbiehať s tými istými turistami. Pravdu povediac celý výstup mi pripadal ako boj o miesto na chodníku.

Od Žabích plies vedie chodník na najťažšiu časť výstupu, ktorá musí byť zabezpečená reťazami. Pred nami, na štastie, náhodou neboli žiadny ľudia. A tak sme ich prebehli pomerne rýchlo. Ešte pár metrov a už nás víta vstup do Slobodného královstva Rysy. Na chate sa len ľahko osviežujeme, doplňujeme energiu a začíname útočiť na vrchol. Pred nami sa ukázalo Sedlo váha a Ťažký štít. Po výstupe do spomínaného sedla sa pozeráme na náš dnešný cieľ. Ľudí neubúda a my pomaly po suťovisku stúpame na vrchol.

Rysy sú rozdelené na dva vrcholy. Po našom príchode do sedla tak máme na výber. Nerozhodujeme sa, ktorý je sympatickejší alebo vyšší, ale na ktorom je menej ľudí. Na oficiálnom ľavom vrchole bolo ľudí ako keby tam prišiel školský zájazd. Prakticky ani nebolo možné sa na vrchol dostať. Ľudia sa permanentne obmieňali. Výhľad bol naozaj prekrásny a ja som si vytýčil svoj další cieľ. Ale o tom nabudúce.

Po asi pol hodinovom obede, oddychu a fotografovaní začíname zostupovať. Zastavujeme sa až na chate pre pečiatku a taktiež pre nové vydanie publikácie "Spod krošne veselo i vážne". Tú sme na spiatočnej ceste vo vlaku, za necelé tri hodinky, doslova "zožrali".

Po zostupe na Popradské pleso by bol hriech neuctiť si obete hôr na symbolickom cintoríne pod Ostrvou. Po asfaltke sa potom dostávame na zástavku Popradské pleso a električkou na Štrbské pleso. Haluškami vo Furkotke tak ukončujeme tento nádherný deň a tešíme sa na druhú polovičku cieľa mojej Zuzky - Kriváň.
Pozri foto.

Západné Tatry - Júl 2009

Prázdniny už sú skoro v polovici, katedru máme vyhriatu do októbra a tak sa s Jurom a Lukášom vydávame aspoň na pár dní z rozpálenej Nitry do chladnejšej Račkovej doliny.

Vyrážame v sobotu ráno a ideme priamo na obed do Račkovej doliny. Prvý den nepodnikáme žiadnu túru, ale plánom na nedeľu je Ostrý roháč. Po obede je teda čas na akúsi krátnu aklimatizáciu. Lukáš navrhuje, navštíviť Štrbské pleso kde sú vraj nejake novinky. Idme sa teda pozrieť. Na plese sa veselo člnkuje a aj nejaký ten "hotelík" pribudol. Myslim, že sa už toto stavenisko celkom dobre transformuje na centrum cestovného ruchu v Tatrách. Tento článok by som však chcel venovať predovšetkým Západným tatrám.

Nedeľa - Ostrý roháč

Prostredný vrchol tzv. "roháčov" - Ostrý roháč ešte stále nemáme nafotený. A preto sa stal našim prvým cieľom. Ráno po raňajkách vyrážame približne o deviatej, smer Jamnická dolina, ktorá sa radí k najdlhším v Západných tatrách. Cesta je značne rozmočená a tak aj topánky dostávajú zabrať. Popadané stromy na chodníku nám trochu narúšajú monotónnosť šlapania a vytvárajú "prekážkovú dráhu". Konečne sa dostávame na prvý rozdeľovník. Jedna cesta vedie do Žiarskeho sedla. Tadiaľ sa budeme vracať, a preto sa púštame smerom ku Jamnickým plesám. Počasie sa však so stúpajúcou nadmorskou výškou značne kazí a my sa začíname obávať o dosiahnutie nášho dnešného cieľa. Je niečo okolo pol druhej a my sa nachádzame na prvom z Jamnických plies. Uvedený časový údaj niečo nazdnačuje. OBED. Našli sme si aké take závetrie a dobrú chuť pri obede. Nezdalo sa, ale v porovnaní s Nitrou bola tu hore vážne celkom "kosa". Teda aspoň pri sedení to na tričko nebolo. :-). Ostrý roháč už je na dosah.

Problém bol, že ho občas kvôli nízkej oblačnosti a hroziacemu dažďu vôbec nebolo vidieť. Po krátkom rozhodovaní či ideme, alebo točíme sme sa rozhodli, že vybehneme aspoň do sedla a uvidíme ako sa oblačnosť bude vyvíjať. Okolo druhého Jamnického plesa sa dostávame do Jamnického sedla. Roháč je v oblakoch a tak sme stále na pochybách. Po zvážení pre a proti a s optimistickým predpokladom dobrej viditeľnosti vyrážame k vrcholu. Cestou stretávame aj poľských turistov, ktorí to majú namierené ešte ďalej na Volovec.
Aby sme trochu zabrdli aj do pedológie. Tu hore sa nachádzame v jadrovom pohorí, ktoré je tvorené prevažne žulou. Z pôdnych typov sme tu našli vysokohorského predstaviteľa pôd - ranker.
Postupujeme smerom ku vrcholu Ostrého roháča (2085 m.n.m.). Samotný hrebeň nieje pre skúseného turistu veľmi náročný, ale v teniskách by som sem určite nešiel. Kľúčovým úsekom je platňa zabezpečená reťazou a komín po ktorého zdolaní sme už prakticky na vrchole. Oblaky na pár minút ustúpili a otvorili nám tak nádherné pohľady na panorámy Západných tatier.

Samozrejmoťou je fotenie. Fotografie nám pomôžu priblížiť krásu TANAPu pri výučbe disciplíny Geopedológia Národných parkov Slovenska. Po vrcholovke (spoločná fotografia) a krátkom občerstvení je už čas na zostup. Pre značnú časovu stratu sa púšťame dole priamo so sedla medzi Roháčom a tretím vrcholom roháčov Plačlivô. Je tu zjavne úniková cestička z hrebeňa a myslim, že sme neboli ani prví ani poslední, kto ju využil. Po chvíli sa napájame na plánovaný chodník zo Žiarskeho sedla. Pomerne prudkým padáčikom sa dostávme na rozdelovník, kde sme začínali. "Tak toto by som smerom hore šlapať nechcel" zaznela poznámka po náročnom zostupe. Po krátkom vytrasení stehien už pokračujeme Jamnickou dolinou smerom ku nášmu Hotelu Akademik. Na chate nás čaká odložený obed a samozrejme aj večera. :-)

Po tejto, pomerne náročnej túre sme sa rozhodli, že v pondelok navštívime Liptovský Mikuláš. Hlavným cieľom tohto oddychového dňa však bolo zistiť prístup do Jaloveckej doliny, ktorá sa stala začiatkom i koncom plánovanej utorkovej túry.

Dolinou Parichvost na hrebeň Západných tatier
Zámerne som v názve použil i názov doliny. Ale k tomu neskôr.

Z chaty Akademik sme vyrazili okolo deviatej a za necelú pol hodinku sa cez dedinku Bobrovec a Jalovec dostávame do areálu penziónu Mních, kde sa chceme pripojiť na žltú značku smer Jalovecká dolina. Ihneď po vstupe nas zarazilo veľmi neprehľadné značenie. Žltú značku sme museli naozaj pomerne dlho hľadať. Keď už sme si mysleli, že sme na tej správnej ceste, nás zastavil potok. "No.. Veď to nič nieje. Preskočíme". Problémom však bolo, že všade okolo potoka bolo množstvo polámaných stromov. Zjavne po lavíne. O tom, že aj Jalovecký potok bol divoký ani velmi písať nebudem. Napokon sme ho prekročili ešte tri krát. Stále však bolo málo. Lukáš zodvihol hlavu a zistil, že sme pod chodníkom a vlastne tu vôbec nemáme čo robit. No čo už. Tu odbočku na normálny chodník sme si jednoducho nevšimli. Nebola vôbec označená. A neskôr sme sa dozvedeli, že sme neboli jediní. Ale čo teraz s tým potokom. Vracať sa nám veľmi nechcelo a tak sme tak trochu "suplovali bobrov". Skoro vlastnými zubami.
Prúd bol naozaj silný. Lukáš to vyriešil kulantne. Vyzul sa, a obul sa. :-). Pochpitelne na druhom brehu. Ja s Jurom som volil výstavbové riešenie. Okrem toho že sme sa snažili hádzaním kameňov vytvoriť aspoň akési miesta na preskákanie, naprieč korytom sme preložili spadnutý smrek. To pomohlo. Z druhej strany nám už samozrejme pomáhal aj Lukáš. Tak sa nám podarilo vytvoriť hrádzu a prejsť "takmer" suchou nohou. :-) viac foto. Po strmom svahu sme sa vyškrabali na chodník a pokračovali v ceste. Veľmi pekným chodníkom sa dostávame k odpočívadlu a následne k rozdelovníku. Meníme farbu a ideme po modrej. Žltá pokračuje do sedla Pálenica. My však dnes máme na pláne dolinu Parichvost, o ktorej sme počuli, že je divoká, krásna a strmá. Všetky tieto prívlastky sme pocítli už na prvých metroch. Divočina v podobe popadaných stromov po lavíne, krásne okolie, že keby bola anketa o najkrajšiu dolinu Západných Tatier tak Parichvost vyhrá.
Strmák ako začal tak nemal konca kraja. Budem citovať Jura. "Slovo strašný strmák je veľmi slabé oproti tomu čo je toto". Asi to nieje presne ale zmysel to má :-). To sme ale ešte netušili čo nás čaká ďalej. Prešli sme "relatívnu" rovinku cez les a dolina sa nám kompletne otvorila.
Pozorujeme ešte zvyšky lavíny, preskakujeme potok a púšťame sa do rýchleho stúpania. Avizované 45° stúpanie sme tu pocítili na vlastnej koži. Unavení sme dorazili na rovinku, ktorá pripomínala amfiteáter. Keďže aj čas pokročil, lepšie miesto na obed sme asi ani len nemohli predstaviť. Výhľad bol naozaj prekrásny. Nebyť oparu, vidno zreteľne Veľký Choč ba dokonca hrebeň Malej Fatry s dominantným Veľkým Rozsudcom. Po obede a počiatočnom stonaní od stuhnutých nôh sa púšťame do útoku na Baníkovské sedlo. Dolina je naozaj nádherná a my doslova s každou serpentínou rýchlo naberáme výšku.
Vyšťavení sa dostávame do Baníkovského sedla (2045 m.n.m.). Prevýšenie od začiatku doliny je takmer 1100 m. Tu stretávame niekoľko turistov. Prevažne českých. Jeden pán sa tak velmi tešil, že si neodpustím to nespomenúť. Bol nadchnutý, že videl 100 ročnú lavínu v Žiarskej doline, ale muselo byť pre neho hrozným sklamaním, keď sme mu oznámili, že sa len o dolinu pomýlil. Pozeral sa sice na lavinu. Problem bol, že táto bola značne menšia a v doline Parichvost. Ale zobral to v pohode a teší sa, že keď si obíde Západné tatry, pôjde aj do Žiarskej doliny. Naša cesta pokračovala na kopček s názvom Pachoľa (2166 m.n.m.). To bol najvyšší vrchol nášho dnešného dňa. Zhodnotili sme, že z tohto vrcholu je naozaj najkrajší pohľad na hrebeň Západných Tatier.

Po tomto namáhavom výstupe sa nám, už akosi nechcelo ďalej. Pohľad na hrebeň, ktorý nás ešte čakal, prekvapil najviac Jura. Ale keď už sme tu tak ideme.
Po hrebeni sme sa pustil k vrcholu Spálená, ďalej cez hrebeň Skriniarky až na vrchol Salatín (2047 m.n.m.). Celým týmto hrebeňom sme vlasne obišli ľadovcovú dolinu s priliehavým názvom "Vrece". Zaujímavosťou bola na oko uvoľnená platňa na severnej stene Skriniarok. Po finálnom výstupe na Salatín a krátkom oddychu sme Hlbokou dolinou zahájili zostup smerom ku penziónu Mních. Padák zo Salatína by sa dal taktiež charakterizovať ako veľmi strmý. Nakoniec sme ho však zbehli za necelé dve hodinky. Cestou sme si aj trochu "zarevali". Čo ak by na nás vyskočil nejaký ten slovenský Yogi. Cez potok sme už tento raz chvala bohu nešli a zistli sme aj kde začína ten naozajstný chodník. Len na okraj. Obe doliny su naozaj veľmi krásne. Ich obrovskou výhodou je množstvo prameňov vody, ktoré sú aj riadne označené.

Po príchode na chatu sme si opäť dali obed aj večeru a zostával už len zaslúžený oddych v posteli.

Pozri fotky

Východná vysoká 27.6.2009

V mojom prvom príspevku som sa zmienil o možnosti jednodňových výletov do našich veľhôr. Popri budovaní diaľnic sa táto vzdialenosť medzi Nitrou a Tatrami veľmi výrazne zmenšuje. Pardon. Nie vzdialenosť ale skôr čas za ktorý sa dá cesta zvládnuť. Ale to je asi každému jasné.

Viac menej nemení to podstatu môjho ďalšieho článku.

Týždeň sledujeme počasie a vyhodnocujeme, ktorý deň by mohol byť ten najlepší pre výstup na jeden zo šiestich sprístupnených tatranských štítov – Východnú vysokú. Juro a ja vyrážame o pol šiestej z Nitry a za necelé tri hodinky sme v Tatranskej polianke kde čaká Lukáš. Celou cestou do Tatier je hmla. Na Donovaloch je inverzia a tak sa povzbudzujeme, že dnes počasie vydrží. Ako sa však blížime k Tatrám na prednom skle pozorujeme stále viac kvapiek dažďa. „Hm“ v Tatrách prší. Po príjazde do Tatranskej polianky nás čakajú raňajky a potom pohľadom z okna hypnotizujeme oblaky aby aspoň trochu ustúpili. Pol jedenástej. Značná časová strata, stále prší ale cez oblaky už presvitá slnko. V pršiplášťoch vyrážame z Polianky smer Sliezsky dom. Na smerníku dve hodiny. My sme však museli tento čas výrazne okresať ak sme ešte chceli pomyslieť na zdolanie Východnej vysokej (2438 m.n.m.). Na Sliezskom dome sme za hodinku. Čaj v jedálni a pred dvanástou vyrážame. Okolo Velického plesa a vodopádu popod večný dážď sa dostávame do Kvetnice. Nádherná časť Tatier. Oblaky sa síce stále prevaľujú ale stále stúpame. Zrazu náš pohľad upúta svišť vyvaľujúci sa na skale. Pokúšame sa ho vyfotiť z čo najbližšej vzdialenosti. Ale aj on nás videl J. Pokračujeme ďalej okolo Dlhého plesa až na Poľský hrebeň (2200 m.n.m.). Sem tam ešte aj po snehu. A to som si myslel, že už tento rok smola. Ale poďme späť. Na Poľskom hrebeni nie je ani živej duše. Juro hovorí, že to tu ešte nezažil. Celé Tatry sú akosi prázdne. Ani cestou hore sme poriadne nikoho nestretli. Male občerstvenie pre poslednou pol hodinkou stúpania a ideme. Počasie je premenlivé a tak ideme chvíľku v mraku a chvíľkami sa čiastočne otvorí aj Litvorova dolina. Na vrchole Východnej Vysokoej nás privíta pohľad do Veľkej studenej doliny a na Zbojnícku chatu. Hovorím si, že takéto počasie je ideálne. Ak by len svietilo slnko, bolo by to asi namáhavejšie. Teraz sa tešíme z každého prieseku medzi oblakmi, ktoré tak vytvárajú nádhernú scenériu. Sme tu úplne sami a je to nádherný pocit. Trochu sme sa obliekli, malé občerstvenie, niekoľko fotiek a hlavne „vrcholovka“ a začíname postupne zostupovať späť na Poľský hrebeň. Cestu z Hrebeňa si s Lukášom uľahčujeme po snehových poliach. Ide to veľmi dobre smerom dole J. Cestou dolu stretávame zopár sviatočných turistov a opäť nás víta Kvetnica. Teraz je tu už pekne. Ozaj zabudol som podotknúť, že počasie sa už celkom pekne ustálilo. Ale späť ku Kvetnici. Slniečko vylákalo z dier o niečo viac svišťov. Napočítali sme ich najmenej 15. A samozrejme, že teraz už našim objektívom nemohli uniknúť. Ak sa človek pozrel kamkoľvek, minimálne jeden mu vždy „udrel“ do očí. Tou istou cestou sa tak dostávame opäť na Sliezsky dom. Opäť pol litra čaju a ideme do Tatranskej polianky. Tu sme za necelú hodinku. Trochu osvieženia v umývadle, káva a vyrážame späť do Nitry. Príjemne unavený už o desiatej ležím v posteli a v rozmýšľam kam pôjdem nabudúce.
Pozri viacej fotiek

Na bicykli okolo Zobora

Zoborskú časť pohoria Tríbeč už poznám z hľadiska bežného turistu. Prečo neskúsiť niečo nové? Pred niekoľkými rokmi som bol tvrdo proti cykloturistom. Rútia sa ako blázni dole kopcom a jediné čo robia tak svojim prudkým brzdením ničia pôdu čím prispievaju k erozií. To bol môj názor. Trochu som ho znenil, a dokonca som sa sám stal cyklistom. Zistil som, že na dvoch kolesách toho stihnem viacej a ak to nepreháňam s rýchlosťou, prírodu si užijem. Začínam jazdiť na Zoborskej časti pohoria Tríbeč, a tu by som rád popísal niekoľko možných alternatív ciest, ktoré už mám, vlastne môj bicykel, v kolesách.
Zväčša vyrážam z Nitrianskych Hrnčiaroviec. Po klasickej betónovej ceste sa dostávam do dedinky Štitáre. Výhoda tejto obce je v tom, že sa tu nachádza prameň s pomerne lahodnou vodou. Za kostolom sa dávam tretou ulicou doprava. Ulicou s názvom Fábryho sa postupne dostávam nad hranicu lesa a tu sa začína turistika. Po stále ešte betónovej ceste sa po niekoľkých zákrutách dostávam až do Sedla pod Žibricou. Tu križujem Ponitriansku magistrálu. Vpravo na Žibricu a vľavo na Zobor. Ja sa však púšťam rovno po neznačkovanej zvážnici smerom do Podhoran. Po pár metroch sa cesta rozdvojuje. Najlepšia cesta do Podhoran je držať sa vpravo. Táto zvážnica križuje modrú turistickú značku, ktorá vedie popod viadukt do dediny. Ihneď napravo zatáčam do krčmy Majo. Klasicka dedinska krčma, v ktorej si dávam kofolu a oddychujem. Ďalšia cesta vedie po žltej značke okolo kostola. Chvílu je súčasne aj modrá. Tá však o chvíľu končí pri bývalej železničnej stanici Podhorany. Teraz je tam poľovnícky dom. Žltá značka vedie popod most a betonka sa postupne mení na prašnú cestu. Postupne sa miernym strmáčikom cez vinohrady dostávam až do lesa. Cesta sa opäť mení na lesný chodník a strmáčik sa stále zostrmuje. Les strieda riedky porast a nakoniec lúka. Dostávam sa na Meškov vrch, ktorý dáva niekoľko možností kam ďalej. Je to kúsok už aj na pyramídu, pre tých čo sa chcú ešte doraziť. Ďalšou možnosťou je zbehnúť cez Tri duby na liečebný ústav. Ja som sa rozhodol pre smer Drážovce. Chodníkom po zelenej sa dostávam na križovatku Barohať. Mám lákavú možnosť zachádzky na Drážovský kostolík, a preto ju využívam. Chodník medzi Liečebným ústavom a Drážovským kostolíkom je veľmi jednoduchý a príjemný, bez žiadnych strmých svahov a preto je vhodný aj pre začiatočníkov. Z drážovského kostolíka (kaplnka sv. Michala) sa vraciam späť na liečebný ústav a už len po ceste prejsť späť do Hrnčiaroviec.

Výlet do Smoleníc

Veľkonočné sviatky priniesli na Slovensko krásne počasie. Pozrite potom fotky. Ale poďme sa pozrieť ako sa príroda zobúdzala v Smoleniciach. Zuzka s Monikou sa na sviatky vrátili z Prahy a tak sme podnikli taky menší jednodňový výletík. Do Smoleníc sme dorazili okolo desiatej. Prvé čo upúta každého návštevníka tejto západoslovenskej dedinky je bezpochyby Smolenický zámok, ktorý je vidieť už zďaleka. V kútiku duše sme dúfali, že nás pustia aj dnu. Ale nepustili, zámok je pre verejnosť prístupný len v letných mesiacoch a tak sme sa kochali len zamrežovanou bránou. Zišli sme do zámockého parku a nabrali smer k dominantnému a zároveň najvyššiem vrchu Malých Karpát - Záruby (767 m). Veľmi príjemným chodníkom sme sa doslali až do Čertovho žlabu a vystúpali do sedla. Odtiaľ už to k vrcholu bolo len kúsok (aj keď pomerne strmý). Celý masív Malých Karpát je zalesnený. Preto sme na vrchole ani neočakávali nejaké veľké výhľady. Ale boli sme príjemne prekvapení. Z vápencovej skaly so slovenským dvojkrížom bol pomerne dobrý výhľad do diaľky i na celý hrebeň pohoria. Slnko svietilo a tak sme vrchol využili na obedňajšiu siestu. Do Smoleníc sme ale neprišli len kvôli Zárubám. Pomaly sme začali zostupovať. Našim ďaľším cieľom bola jaskyňa Driny. Najmenšia sprístupnená jaskyňa Slovenska - Driny. Jej názov, ako sme si s humorom mysleli, nie je od slova drina, ale od slova drienka, ktorá okolo rastie v hojnom počte. Jaskyňa je typickou puklinou a preto aj jej výzdoba nie je až tak bohatá ako iné jaskyne Slovenska. Aj keď zopár zaujímavých stalagnitov sa tu našlo. Mňa osobne však najviac zaujímala dolina Hlboče. Krásne modelovaný kaňon z vápencovými bralami a zelenajúcim sa lesom. My sme touto dolinou schádzali a tak to najzaujímavejšie sme videli hneď. Skalnými vrátami sme sa dostali k ďalšiemu rekordu - najväčší vodopád v Malých karpatoch.Od vodopádu sme už postupne schádzali popri potôčiku, ktorý sa miestami strácal a opäť vynáral, dole do Smoleníc. Prekrásne prežitý deň a spoznaný zaujímavý kúsok Slovenska.

Pozri galériu Smolenice

Veľká noc vo Vysokých Tatrách

Počas tohtoročných Veľkonočných sviatkov som sa so svojimi blízkymi (Zuzka, Peťo a Ivonka) rozhodol stráviť aspoň jeden deň v našich veľhorách. Zistili sme, že po vybudovaní cestného ťahu sa dá prísť do Tatier za 3 hodiny. A to nám dáva jasný signál. Budíček o piatej ráno a ideme. Po príjazde do Smokovca nás celko príjemne prekvapilo, že v búdkach pre vyberanie parkovného nikto nie je.. Na Veľkú noc až neuveritelné. Aj ked je pravda, že ľudí v Tatrách veľa nebolo. No čo už - kríza. Popri starom amfiteátri pomaly stúpame na Hrebienok. Pár krát nás míňa lanovka a dostávame sa hore. Práve vyšla ďalšia kabína a my sa predierame davmi ľudí, aby sme sa dostali na cestu smerom k Rainerovej chate. "Aha. Tu je Slávkovský a oproti Lomnický štít." Krásne. Aj počasie vychádza napriek nie veľmi optimistickej predpovedi. Chodníkom sa postupne dostávame na Starolesniansku poľanu ku Rainerovej chate. Dávame si vychválený nosičský čaj, zopár fotiek a poďme ďalej na Zámkovského chatu. Počas cesty míňame množstvo sviatočných turistov. Predsa len, sme na jednom z najnavštevovanejšom mieste Vysokých tatier. Vedel som, že neskôr už to take plné nebude, pretože väčšina turistov zapadne na chate. Náš plán bol ale trochu iný. Od chaty sme sa trochu vrátili a po magistrále nás už chodník zbavený turistov viedol smerom na Skalnaté pleso. Vychutnávali sme si pohľady do Veľkej studenej doliny a trochu ďalej sa už rozlieha Podtatranská kotlina. Postupujeme ďalej a na obzore sa objavuje observatórium na Skalnatom plese. Trochu sa zmráka ale to vôbec nevadí. Tesne pred Skalnatou chatou ešte bolo dosť veľa snehu a tak obdivujem skupinku maďarských turistov, ktorí boli oblečení skôr na domácu opekačku ako do snehu. Dievčatku v plátených teniskách som veľmi nezávidel. Stále sa akosi nestíham čudovať ako sú hory týmito tzv. turistami podceňované. Nechce sa mi rozčuľovať a tak si hovorím, že to je normálne. Aspoň to skúsia a zapamätajú si to. Snáď. Prichádzame na Skalnatú chatu. Opäť na naše prekvapenie sme tu úplne sami. Chatár Laco Kulanga nám dáva kapustnicu a my ju s pôžitkom vychutnávame. Pokračujeme ešte smerom na Skalnaté pleso kde sa stretávame s rodičmi. Tu ešte oddych, čokoláda, zvyšok čaju a poďme dole. S Peťom si ešte pamätáme ako sme pred pár rokmi zoskakovali po zjazdovke do Lomnice. To isté sme si chceli zopakovať a samozrejeme, že Zuzka s Ivonkou sa ku nám pridali. Nie je nič lepšie ako sa preboriť po zadok do snehu. S ďalekým výhľadom pred seba schádzame do Tatranskej lomnice. Nasleduje večera v Grillbare a späť do Nitry. Veď zajtra je Veľkonočný pondelok. Tak nech sú dievčatá svieže :-).
Pozri viacej fotiek