Exkurzia - Jeseň 2010

A opäť začal zimný semester. Okrem každoročného zhonu okolo rozvrhov, internátov, kartičiek a povinností vo vyššom ročníku, nastáva aj termín každoročnej exkurzie organizovanej Katedrou pedológie a geológie a Katedrou botaniky. Opäť nastáva čas sledovania serverov s predpoveďami počasia a úvahami ako to bude vyzerať tento rok.

14. októbra o 7:45 nás už čakajú autobusy, ktoré nás dopravia na miesta poznania Slovenska. „Prvý deň si dáme poriadne do tela.“ To boli slová doc. Chlpíka pred tým ako sme vyrazili. Bezpochyby mal pravdu. Veľký Choč (1611 m.n.m.) ponúka príjemné a miestami aj nepríjemné stúpanie. Veď z dedinky Valaská Dubová sme prekonali prevýšenie takmer 1000 metrov. Počasie sa po výjazde nejavilo najpriaznivejšie na turistiku. V dolinách a popri ceste sa držala hmla. Prechod cez Donovaly však naznačil, že to dnes bude stáť za to. Vo Valaskej Dubovej sme už vystupovali za modrastej oblohy. Tiahlym stúpaním lesom sa v pomerne krátkom čase dostávame až na Poľanu pod Chočom, kde stojí toľko ospevovaný Hotel Choč. Možno bol niekto aj sklamaný, že tu nedostane bryndzové halušky, ale tento hotel slúži len na prespanie. Po spoločnej fotografií sa púšťame v rôzne veľkých skupinkách k vrcholu. Počasie bolo naozaj prekrásne, a skupinka stúpajúca zimnou cestou dozaista ocenila nádherné výhľady na takmer celú Oravu. Po asi hodinke sme na vrchole a prvé čo zaujme je výhľad na päť národných parkov Slovenska. Vychutnávame slnečné lúče a obedujeme. Po krátkych prednáškach z geológie, pedológie a botaniky sa po skupinkách pripravujeme na zostup. V dobrej nálade prichádzame do dediny a po krátkom občerstvení v krčme, kde zlapali Jánošíka vyrážame do Račkovej doliny.

Druhý deň sa nesie v znamení menenia pôvodných plánov. S pôvodne plánovaného Kriváňa sme sa pre viacej možností rozhodli zaparkovať v Starom Smokovci. Z tohto východiskového bodu je viacero možností pre všetky skupiny z hľadiska náročnosti. Delili sme sa na tri skupiny. Prvá skupina si vytýčila cieľ zdolať jeden zo šiestich sprístupnených tatranských štítov Východnú Vysokú. Pre druhú postačovala Kvetnica a Poľský hrebeň a tretia skupina zvolila prechádzku na Hrebienok, Rainerovu chatu a Studenovodské vodopády. Počasie už dnes nebolo tak pekné ako včera. Ale Tatry sú pekné v každom počasí. Odmenu za výkon sme však napokon dostali. Skupina stúpajúca na Poľský hrebeň sa stala svedkom typickej rýchlej zmeny počasia v Tatrách, keď sa v priebehu pol minúty úplne roztrhala hmla a otvorili sa výhľady vo Velickej doline. „Len keby to zostalo už celý deň“ hovoríme si. Ešte v peknom počasí vystupujeme na Východnú Vysokú 2429 m.n.m. Doháňame skupinku našich najrýchlejších, ktorí sú ešte rozhodnutí zdolať Prielom a schádzať Veľkou studenou dolinou. Poľský hrebeň sa stal miestom stretnutie väčšiny členov 2 skupiny. Po krátkej prestávke a zopár fotkách sa púšťame na spiatočnú cestu. Keď sa všetky skupiny stretávame na autobusovej stanice v Starom Smokovci je už tma. Na chatu sa príjemne unavení dostávame okolo ôsmej.

Tretí deň sa opäť delíme na tri skupiny. Turistiky chtiví členovia sa rozhodli zdolať najvyšších vrchol Západných tatier Bystrú (2248 m.n.m.). V trochu zamračenom počasí to vraj aj tak stálo za to. Druhá skupina sa rozhodla ísť po stopách histórie do skanzenu liptovskej dediny v Pribyline a tretia sa autobusom presunula na prečerpávačku Čierny a Biely Váh. Zhodli sme sa, že zhliadnutie tohto technického diela stálo za to a pokračujeme za sakrálnymi pamiatkami v podobe artikulárneho kostola v dedinke Svätý Kríž, kde sa zmestí až neuveriteľných 6000 veriacich.

Večer sme sa už všetci tradične zišli na hoteli a spoločne zhodnotili priebeh celej exkurzie. Sám som zvedavý a plný očakávania kam pôjdeme na Jar J.

Pozri fotky

Cez vodopád Skok na Furkotský štít

Nasledujúci príspevok bude popisom azda poslednej nezasneženej nedele vo Vysokých Tatrách v roku 2010 a zároveň prvý po mojom návrate zo Slovinska. Ráno sme sa so Zuzkou v hoteli Akademik - Račkova dolina zobudili pomerne včas. Trochu netradične, ale v našich veľhorách sme tento rok prvý krát, a ak sme si chceli užiť trochu viac.

Z časového i kondičného hľadiska sme zvolili túru Mlynickou dolinou do Bystrého sedla. Na centrálnom parkovisku na Štrbskom plese sme boli, až na zopár českých turistov, takmer prví. Po krátkej prechádzke okolo Štrbského plesa za účelom odlovu kešky, sme sa pustili smerom k vodopádu Skok. Vodopád, ktorý patrí svojou veľkosťou k najväčším na Slovensku, nás vítal bezprostredne po vystúpení z kosodreviny. Minulý rok sme tu už boli. To však bola len prechádzka v sandálkach. Teraz sme sa pustili vyššie a po krátkom stúpaní hľadíme na vodopád zhora. Príjemným a nenáročným stúpaním okolo niekoľkých plies pokračujeme hlbšie a hlbšie do doliny. Pred začiatkom stúpania nás prilákajú trosky havarovaného vrtulníka spred 30 rokov, ktorý sa zrútil pri záchrannej akcií. Horský záchranári vtedy štartovali kvôli nemeckej turistke s podvrtnutým členkom. Paradoxom je, že tu o život prišlo 8 horských záchranárov a turistka nakoniec dokrívala dole sama.

Od tohto pietného miesta stúpame k Capiemu plesu. Po horalke nás čaká záverečné stúpanie do Bystrého sedla. Po viacerých prestávkach sa nakoniec dostávame hore. Bystré sedlo je asi len meter široká štrbina, ktorou sa precházda z Mlynickej do Furkotskej doliny. Po prechode sedla sa usádzame na balkóniku vpravo. Obedujeme a kocháme sa výhľadom na Furkotskú dolinu a na Kriváň, kde sa opäť rútia davy ľudí. Vedľa nás sme nechtiac vypočuli rozhovor turistov "Kde to vlasne sme? Toto je Furkotský štít?" ozval sa jeden. Na to som sa musel vmiešať do ich rozhovoru a zorientovať ich , kde sa vlastne nachádzajú a upozorniť ich, že Furkotský štít je trochu inde a len tak mimochodom nie je tam oficialny značkovaný chodník. Ešte pred naším výstupom do sedla ma však zaujala odbočka na spomínaný štít. Dá sa povedať, že tam viedol viac vyšliapaný chodník ako do sedla. A tak sme sa po obede na zdolanie tohto štítu odhodlali tiež. Na vrchole je pomerne málo miesta. Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Navzájom sme sa pofotili a máme ďaľší zdolaný štít na konte. Zvolili sme aj inú zostupovú trasu. Priamo zo sedla pod vrcholom, aj na moje prekvapenie, viedol starý značkovaný chodník. Značky sme síce našli asi až dve, ale chodník tu určite kedysi bol. Zostupujeme Furkotskou dolinou a zrazu sa nám prihovorí oproti idúci turista "Aha kto nás tu stráži" a nasmeroval naše pohľady na skalu nad nami. Krásne sa tam vyhrieval kamzík. Povedal nám, že celé stádo je pod nasledujúcou morénou. Takto posmelení a s dávkou zvedavosti ďalej klesáme do doliny. Na mieste, ktoré nám popísal sa už však nepohybovalo ani kopyto. To však nevadilo. Aj z toho jedného sme mali radosť. Pomaly sa dostávame na úroveň kosodreviny a neskôr do lesa. Schádzame až na chodník, ktorým sme sa minulý rok dostávali na Kriváň. Po chodníku pomedzi rúbanisko a zničený až vysušený les od lykožrútov sa dostávame späť na Štrbské pleso. Tradične nemôžeme vynechať halušky a cesnakovú polievku v reštaurácií Furkotka a spokojne nasýtení vyrážame do Nitry. Spoločne dúfame, že sa do Tatier tento rok ešte dostaneme.

Pozri fotky

Slovenia Trip

Deň prvý
V závere minulého článku som avizoval nadpis tohto a víkendu, na ktorý som sa veľmi tešil. „Slovenia trip“ čo si pod tým predstaviť? V priebehu troch dní sme sa s Jitkou, Markétou a Esen, kolegynkou z Turecka, snažili vidieť čo najviac z tejto malej ale veľmi zaujímavej krajiny. V piatok sme ešte vyzdvihli Esen na fakulte a nabrali smer Ljubljana. Tú sme však vzhľadom na krátkosť času vynechali. Našou prvou zastávkou, ktorú navrhla Jitka bolo malé staré mestečko Škofja Loka. Návšteva starého mesta a hradu ponúkla dych histórie a hlavne výhľad na náš dnešný cieľ. Triglavský národný park bolo miesto, kde som sa už chystal od začiatku svojho pobytu v Slovinsku. Po odlovenej keške sadáme do auta a po troche blúdenia naberáme smer Bled a hlavne jediný ostrov Slovinska na Bledskom jazere. V prvej požičovni lodiek si prenajímame takú pre štyroch a po tichej hladine bledského jazera mierime na ostrov. Po pol hodinke môjho a Jitkinho vesliarskeho trápenia sme na ostrove. Na jeho prehliadku však mame len 10 min, aby sme sa stihli vrátiť do prístavu a nemuseli zbytočne doplácať ďalšiu hodinu. Ostrov je veľmi krásne a romantické miestečko v ktorého strede sa nachádza kostol, múzeum a samozrejme reštaurácia.

Ďalším a posledným bodom dnešného programu bola tiesňava Vintgar. Tu začína aj trochu turistika. Po zaplatení vstupného (3 eurá) vyrážame. 1600 m dlhý chodník je prevažne konštruovaný ako sústava drevených mostíkov širokých asi jeden a pol metra. To znamená, že to až taká turistika nebola. Skôr pekná a zaujímavá prechádzka. Zaujímavé bolo pozorovať pereje a hlavne ryby, ktoré sa snažili bojovať s prúdom. Od Bledu sa presúvame do srdca Triglavského národného parku, k jazeru Bohinj. Tu sa ubytúvame v kempe Zlatorog a po 1 až 3 pivkách ideme spať.

Deň druhý
Ráno sa prebúdzame do slnečného dňa a upravujeme program dnešného dňa. Čo sme včera nevideli bola lanovka. Po malej konzultácií s recepčným kempu a zistení ceny 9 eur sme sa rozhodli, že to skúsime. Jazda lanovkou ponúkla prvé výhľady do okolia. A čo hlavné? V priebehu 3 minút sme prekonali prevýšenie asi 1100 m. To mám veľmi pomohlo a mohli sme skúsiť aj výstup na akýsi ten kopček. Rozhodli sme sa pre jeden z južných vrcholov Julských álp: Vogel 1922 m.n.m. Počasie bolo nádherné tak prečo nie. Po dvoch hodinkách šliapania sa dostávame na vrchol a pravdu povediac mali sme dosť. Cesta sem viedla hrebeňom, ktorý často klesal a potom opäť prudko stúpal. Už sa síce budem opakovať, ale aj tu mi nedá nespomenúť katastrofálne značenie hlavne čo sa týka aktuálnosti s turistickou mapou. Na mape, okrem toho že nie sú časy ani kilometre, sú aj zle zaznačené križovatky. Na mape sú len dve. No cestou dole sme prechádzali minimálne piatimi. To už som mal s toho poriadny chaos, aj keď si o sebe myslím, že nie som taký amatér, ktorý by sa nevedel zorientovať. Ak môžem odporučiť tak do Julských Alp treba chodiť na celý deň a aj to pre istotu s vybavením na bivak.

"Uteká“ sa veľmi zložito. Dole sme sa už vracali po svojich. Dostávame sa na lúčku a púšťame sa smerom vľavo po zjazdovke, ktorá je veľmi strmá a dôsledku voľných rozsypaných kameňov veľmi zradná. Cestou dolu stretávame manželský pár z Izraela a tak diskutujeme o rôznych témach a hlavne aktuálne politickej situácií. Esen, ktorá sa chystá na budúci rok študovať do Tel Avivu získava veľmi výhodnú známosť a možnosť ubytovania. Zmorení sa vraciame späť do kempu a sme zrelí na oddych a pivo pri jazere.

Deň tretí
Ráno opäť dolaďujeme plán. Na dnes sme chceli ešte stihnúť vodopád Savica. Víťazí však túžba po chladných Škocjanskych jaskyniach a tak opúšťame Bohinjske jazero a smerujem okolo hlavného mesta do dedinky Matavum. Už sme o tejto jaskyni veľa počuli a tak to určite bude stáť za to. Vstupné 10 eur sa nám najskôr zdalo priveľa. Ale po hodinke a pol dlhej prehliadke hodnotíme, že to stálo aj za viac. Návšteva tejto krasovej jaskyne naozaj zanechá obrovský zážitok a dojem. Je špecifická a známa najmä najdlhším podzemným riečnym kaňom s dĺžkou 3 kilometre a obrovskými dómami vysokými takmer 150 m. Vrelo odporúčam. Po prehliadke nás láka ešte aj múzeum, na ktoré sme taktiež dostali vstupenky. Po prehliadke obedujeme a hurá ešte južnejšie. Našou predposlednou destináciou je mestečko Piran. Je to vlastne jeden s posledných výbežkov Slovinského pobrežia. Malebné mestečko s nádhernými výhľadmi na more, mestskou hradbou a kostolom sv. Juraja. V jednom obchodíku kupujeme suveníry a pýtame sa predavačky, kde by sme sa mohli vykúpať najlepšie niekde mimo mesta.

Odporúča nám cestu smerom na mesto Isola a pláž San Simon. Po príjazde na San Simon nás prekvapí, že sa vlastne jedná o pomerne rozsiahly hotelový komplex a asi najlepšiu pláž Slovinska. Spoločne však hodnotíme, že to za veľa nestojí. Je už neskoro a tak by sme sa mali pomaly zberať aj domov. Po pol hodinke strávenej vo vode, ktorá príjemne osviežila, sa vraciame na diaľnicu a „hurá späť do Mariboru.“ Na internáty prichádzame okolo desiatej večer a práve začína búrka. „Nádherne nám to vyšlo“ hovorím si pre seba. Tak kam sa pozrieme nabudúce?

Pozri fotky

Dva dni v pohorí Pohorje

Po dlhotrvajúcich dažďových dňoch v celej Strednej Európe sa konečne ukázalo aj slnko. A to doslova v plnej sile a kráse. V tomto príspevku by som rád popísal svoje dojmy a zážitky z dvoch dní, ktoré som strávil s mojimi spolubojovníkmi v Maribore. Ku známejším osobnostiam z minulých príspevkov, Baška a Vierka, pribudli ešte Markéta a Slavo.

Deň prvý:

Na Pohorje sme sa chystali už dlho. Ale počasie radšej rozoberať nebudem. Baška našla na stránkach Mariboru veľmi zaujímavú akciu: Športový víkend v Maribore. V skratke to znamenalo, že všetky lanovky v zimnom areáli boli zadarmo a na všetky atrakcie zaujímavé zľavy. Autom sme sa ráno dopravili na už celkom zaplnené parkovisko pod športovým areálom. Prvé čo nás zaujalo bola kabínková lanovka na vrchol. Tam kde som šiel v apríli hodinu rýchlou chôdzou sme sa teraz vyviezli za necelých 6 minút. Prvou zastávkou bol kostol Bolfenk, kde sme zisťovali koordináty potrebné pre hľadanie Kešky (pre vysvetlenie čo to je keška doporučujem www.geocaching.com). Tie nás postupne zaviedli až na našu ďalšiu plánovanú zastávku, v predchádzajúcom článku opisovaný, Mariborski razglednik. Oproti aprílu tu bolo veľké množstvo Mariborčanov, ktorí si prišli užiť tento nádherný deň do hôr. Po vypátraní kešky sme sa vyštverali na rozhľadňu, užívali horúce slnečné lúče a výhľad do širokého okolia. Ďalšia zastávka boli palacinky pri hornej stanici lanovky. Pán v stánku ich robil tak obratne a vyzerali tak dobre, že sme jednoducho neodolali. O kúsok nižšie sme mali možnosť pozorovať štarty paraglajdistov. Chvíľkami to vyzeralo dosť nebezpečne ale všetci to prežili, úspešne odštartovali a dopĺňali príjemnú atmosféru tohto dňa. Jednou s lanoviek sme sa zviezli o niečo nižšie. Od minula som bol veľmi zvedavý na lanový svet. Keď sme sa však pýtali či je možné vyskúšať túto atrakciu, povedali nám že musíme byť minimálne štyria a dopredu objednaní. Na jednu adrenalínovú atrakciu som sa však nechal nahovoriť - Giant swing. V preklade a vysvetlení. Dva stĺpy a medzi nimi lano s horolezeckým úväzom. Jednoducho vás vaši kamaráti, mimochodom ďakujem že ste sa narobili na môj účet, vytiahnu do maximálnej výšky a tu by ste sa mali vlastne sami pustiť dolu a užiť si let ponad dolinou. Sranda bola, že to so mnou trhlo o čosi skôr čo som nečakal a tak som sa nezdržal emocionálnych výkrikov a pohľadov s nimi spojenými.

Ďalšou zaujímavou atrakciou bola cesta dole prostredníctvom PohorJETu. Zimná, pomerne náročná, zjazdovka sa v letných mesiacoch mení na dlhú a zaujímavú bobovú dráhu. Jazda v ostrých zákrutách, oproti stromom a v jednej časti doslova do diery je naozaj neopakovateľný zážitok. Každý má samozrejme možnosť regulácie rýchlosti. Ale tu je predsa len potrebné zvolniť ruky na brzde a užiť si rýchlosť. Nič nebezpečné to nie je hoci to tak vyzerá.

Po menšom oddychu v aréne sme sa už len pobrali k internátom, pretože slnko začínalo byť nepríjemné.

Deň druhý:

Na nedeľu sme si naplánovali trochu viac turistiky a chodenia. Viac krát sme už počuli o Čiernom jazere a vodopádoch Malý a Velký Šumik. Ráno sme nabrali smer Slovenska bistrica. Zastávka pri Bistrickom Grade nám ponúkla možnosť odloviť si ďalšiu zaujímavú kešku a potom sa už púšťame do hôr smerom k osade Trije Kralje a Dom na Osankarici. Cestou som si ako šofér užil všetky druhy vozovky. Nový asfalt, starý asfalt, rozbitú cestu, prachovú nespevnenú cestu no najzaujímavejšie boli serpentíny. Po príjazde na parkovisko sme zvolili cestu na Čierne jazero. Chodník vedúci lesom sa miestami menil na močariská a bariny, ponad ktoré viedol drevený chodník. Asi po 20 tich minútach nás prekvapil krásny pohľad na malebné jazero s pozoruhodným červeným až čiernym dnom. Všetko vplyvom postupného rašelinenia jazera. Po krátkom oddychu a odlovenej keške sa púšťame smerom k vodopádom. Cestou sa čudujeme nad zvláštnosťou. "Klimatizácia v lese?" pomyslel som si. Trochu to znie divne však? Treba pozrieť fotky. No ale pokračujme ďalej do údolia. Nedá mi opäť nepodotknúť katastrofálne slovinske značenie chodníkov, ale už si začínam zvykať. Po asi hodinke šlapania príjemných lesným chodníkom prichádzame na križovatku. Miestnych "campovačov" sa pýtame na cestu. Okolo kľudného potôčika sa púšťame ešte nižšie do doliny. Pred vstupom prekvapujú tabule s výstrahmi na použitie pevnej obuvi a vstupu na vlastné riziko. Chodník sa po čase zmenil na strmý skalný zráz, ktorý bolo treba traverzovať za pomoci ocelových lán a stupačiek, ktoré boli klzké a nebezpečné. Po asi troch podobných úsekoch sa dostávame do rokliny vodopádu Velki Šumik. Naozaj grandiózny pohľad.

O kúsok nižšie sa potom dostávame aj nad vodopád Mali Šumik. Je o čosi menší ale taktiež krásny. Na veľkom ploskom kameni si užívame osviežujúci vzduch prúdiaci z vodopádu a odľahčujeme batohy o pripravený obed. Z tohto krásneho miesta sa ťažko odchádza. Najmä keď musíme ísť tou istou cestou späť. Po výstupe na križovatku sa púšťame protiľahlým hrebeňom k autu. Našťastie po lesnom chodníku, pretože slnko dnes naozaj pripekalo oveľa viac ako v sobotu a chôdza len tak po nekrytej ploche by bola prechádzka peklom. Takto sa za necelu hodinku a pol postupne dostávame na našu východiskovú pozíciu k autu. Ako cestu do Mariboru volíme, čisto za účelom spoznávania, trochu inú cestu. Samozrejme, že zaujímavá čo do tvarov zákrut a taktiež nespevnená, ale aspoň bez dier. Prichádzame do obce Oplotnica a naberáme smer Maribor. Už sa neviem dočkať piatku kedy vyrážame aj do Triglavského národného parku na ktorí som asi najviac zvedavý.

Pozri fotky

Výlet do pivovaru Laško a Celje

"Počas svojho pobytu v Maribore sa snažím čo najviac cestovať a spoznávať Slovinsko". Nesmrteľná veta takmer každého Erazmus študenta. V jeden májový piatok pre nás Erazmácka študentská organizácia pripravila exkurziu do mestečka Laško, kde sa varí asi najznámejšie pivo v Slovinsku: Laško-Zlatorog. Prvou zastávkou bolo múzeum, kde sme si vypočuli vyčerpávajúci výklad o histórii mesta, ktoré sa nepýši len pivovarom, ale nosí tiež prívlastok kúpelného mesta.

Na moje počudovanie, sme potom zamierili k bránam samotného pivovaru. Mali sme možnosť zhliadnuť celý systém a technológiu varenia piva. Ďalším bodom programu bolo to hlavné prečo sme všetci išli. Degustácia. Mali sme možnosť vyskúšať 5 druhov. Ihneď po príchode do reštaurácie, kde sa degustácia konala, sme zaznamenali na každom stole 3 flašky. Každá z niečim iným. Postupne sme dostali tiež čapované pivo svetlé a po chvílke tiež tmavé. Pivu sa najviac, podľa môjho názoru, podobalo to tmavé. Aj keď nie som veľmi vyznavač tmavých pív. Ostatné boli skôr len ochutené pivá ako napr: citrónové. Takto sme vychutnávali približne hodinku.

Už sa síce zvečeriavalo, ale naši sprievodcovia pre nás mali ešte dva body programu. Jedným bol tzv. Starý hrad v treťom najväčšom meste Slovinska - Celje. "Keby tak aj naše zrúcaniny vyzerali aspoň takto":pomyslel som si. Z rôznych strán hradu sa kocháme výhľadmi do okolia a na mesto.

Po tejto krátkej zastávke sa spúštame do historického centra mesta. So sprievodcom prechádzame len najdôležitejšie historické miesta a po zotmení už vyrážame späť do Mariboru.

Celkom pekne strávený slnečný piatok pred upršaným a nudným víkendom.

Pozrite si aj fotky :-)

Továreň na čokoládu a návšteva Grázu

V poslednej dobe som sám sebe nasľuboval viacero článov. Tu je opäť niečo, čo stojí za to.

Netýka sa však turistiky po horách, ako je na tomto blogu zvykom. Spájam tu totiž často dve moje najväčšie lásky. V prvom rade Zuzku a v druhom Hory. A dnes je rad na tretiu!!!. Čokoláda.

Všetko sa to začalo na podnet mojich českých spolubojovníc v Maribore, za čo im touto cestou veľmi pekne ďakujem. V prvom rade Baške za super organizáciu a plánovanie, Vierke za bezchybnú jazdu a Jitke a Hanke za spolutvorbu super atmosféry.
Je sobota ráno a my ešte sledujeme predpoveď počasia. V okamihu ako sa Baška odhlásila, pochopili sme, že je čas vyraziť na meeting point. Vyrážame z Mariboru na sever smerom k druhému najväčšiemu mestu Rakúska - Gráz. Najskôr však čokoláda, a možno u nás nie až tak známa značka "Zotter". V krátkosti ide o rodinny podnik, výrobcu biočokolády. Znamená to asi toľko, že čokoládu vyrábajú z biologicky pestovaných surovín bez použitia chemikálií. A je naozaj dobrá.

Po príjazde do dedinky Riegersburg nás okamžite zaujala budova čokoládovne a predovšetkým názov "čokoládové divadlo". Za necelých 8 eur sme mali možnosť vidieť celý proces výroby čokolády. "Za 8 eur? Možno trochu drahé" pomyslíte si. Ale čo sme tam toho pojedli.

Po príchode a nafasovaní lyžičky nás celú skupinu usadili v prezentačnej miestnosti, kde sme mali možnosť nahliadnuť do tajov pestovania kakaovníka. Potom dostal každý účastník elektronického sprievodcu v jazyku, ktorý najviac vyhovoval (slovenčina nebola), a takto vyzbrojení sme sa vybrali po ceste dráždenia našich zmyslov. Prvou zastávkou bol proces výroby surovej kakaovej zmesi. Prvá ochutnávka doslova vykrútila pery a z úst sa "jemne zaprášilo". Je o mne známe, že mam rád horkú čokoládu. Ale toto malo tak 110 % kakaa ak by to bolo možné. A ja somár som si dal ešte naraz viac. Po zhliadnutí technologického postupu sme zišli trochu nižšie, kde nás čakalo 10 čokoládových prameňov. Išlo o odstupňovanie jednotlivých obsahov kakaa. Tu som zistil svoju hranicu. 70% je ideál. Na ďalšej zastávke sme mali možnosť degustovať čokoládu v tuhom stave a vždy zrovnať dve podobné. A to už sme začínali mať celkom plné bruchá. Na ďalšom poschodí nás čakala možnosť urobiť si horúcu čokoládu. Okolo celej miestnosti sa na dopravníku pohybovali rôzne druhy čokoládových tabličiek, ktoré stačilo len vložiť do horúceho mlieka a dobre rozmiešať. Samozrejme, že tam všade bolo upozornenie: "Len jednu si môžete vybrať".
Žiaľ, to sme si naozaj všimli až trochu neskoro. No poďme radšej ďalej. V presklenej chodbe na nás čakalo ďalšie pokušenie. V medenných súdkoch sa prevaľovali kúsky ovocia obaľované v čokoláde a kakaovom prášku. Samozrejme rôznych príchutí. Tu sme sa opäť vyšantili. Posledná zastávka prehliadky bola ochutnávka špeciality firmy Zotter - prekladaná čokoláda. A tu, už aj na šťastie pre firmu ale aj pre nás, skončila lúpežná výprava z Čiech a Slovenska. Prehliadka končí priamo v obchode, kde sme ešte urobili celkom "slušnú" tržbu. Majú to dobre vymyslené.

Po tomto štvorhodinovom raji, ostatní to stihli za hodinu a pol, sme nabrali smer Gráz.

Podarilo sa nám dostať a zaparkovať priamo v centre pod Schlossbergom, ktorý je dominantou mesta. V rýchlosti a krátkosti sme navštívili námestie a informačnú kanceláriu a nabrali smere vrchol. Celý areál tohto hradu je veľmi pekne upravený a dýcha atmosférou tradícií a pokoja. Dominantami sú predovšetkým Uhrturm (veža s hodinami) a zvonica.
Zo všetkých miest sa nám ponúkajú nádherné výhľady do širokého okolia. Po strmých schodoch, ktorými by som hore nechcel ísť, schádzame do centra. Našou ďalšou zastávkou je Murský ostrov. Je to len akási železná konštrukcia tvaru vajíčka, kde je reštaurácia s akustikou žblnkajúcich vlniek v strede rieky Mur. Na záver ešte prechádzame popod domom moderného umenia, ktorý na fotkách pripomína skôr Shrekove uši.

Zaujímavosťou tohto dňa boli ešte hudobné slávnosti v uliciach Grázu. Na rôznych miestach sme si vypočuli rôzne prejavy hodobného umenia. Niektoré sa dali aj počúvať, ale na druhej strane, niektorí ľudia majú dosť divné spôsoby prejavu.
Toľko na záver a teším sa čo zažijem nabudúce.

Pozri fotky

Exkurzia Račkova dolina - Jar 2010

Na konci prvej dekády 21. storočia sa na SPU skloňuje dátum 29.4.2010. V tento krásny štvrtok vyrážajú dva autobusy plné študentov na Pedologicko-geologicko-botanickú exkurziu do Račkovej doliny v Západných Tatrách.

Štvrtok: Skalné Obydlia v Brhlovciach - Sitno (1009,2 m.n.m)

V histórií našich Exkurzií sa už druhý krát púšťame do Tatier smer Levice. V blízkosti tohto mesta sa totiž nachádza jedna z "rarít" osídľovania Slovenska. Čo si predstaviť pod pojmom skalné obydlia? Niekto možno domčeky postavené zo skál. Tu sme však objavili "domčeky v skale". Znie to možno neuveriteľne, ale "skala" tvorená Tufmi a Tufitmi (usadený sopečný popol) je veľmi mäkká a s použitím kovových nástrojov ľahko obrábateľná. To umožnilo vydlabanie otvorov do takých rozmerov, že sa v nich dalo prebývať. Druhým veľkým významom však bola aj ochranná funkcia pred nájazdmi Turkov. Keď sme sa všetci nahrnuli do múzea paní kurátorka sa nás trochu zľakla. Predsa len viac ako 90 ľudí na taký dvor je pomerne veľa. Výkladu sa však v prvom rade ujal RNDr. Nádašský, ktorý hovoril o vzniku a geologickej stavbe. Paní, ktorá sa z jeho výkladu dozaista taktiež poučila, doplnila už len niekoľko ďalších informácií o osídlení a význame obydlí.

Po tejto nenáročnej zastávke sme nabrali smer Banská Štiavnica a najvyšší vrchol v okolí Sitno. Oblasť Štiavnických vrchov je známa predovšetkým banskou činnosťou a vodnými nádržami tzv. Tajchami. My sme zastavili asi pri tom najznámejšom. Od Počúvalského jazera sme vyrazili k vrcholu Sitna. Strmý nástup postupne celú skupinu roztrhal a tak sme sa všetci stretli na Tatárskej lúke, ktorá je zaujímavá najmä z hľadiska botaniky a viditeľným vulkanickým sklom. Výhľad na vrchol Sitna obloženého andezitovými bralami nás už lákal a tak sa púšťame do jeho zdolania. Z hora sa už kocháme krásnymi výhľadmi na okolitú krajinu. Zaujímavosťou bolo tiež odkrytie pôdneho profilu andozeme, typického pre vulkanické pohoria.

Piatok: Ľubochnianska dolina - Chata pod Borišovom, Borišov, Ploská (1532 m.n.m.)

Piatok sa niesol v znamení výroku "dáme si do tela". Autobusom sme sa na zvláštne povolenie dostali do záveru jednej z najdlhších dolín na Slovensku. Ľubochnianska dolina je totiž pre bežných smrteľníkov uzavretá. Po takmer 25 km dlhej úzkej ceste sme sa dostali na východiskový bod tzv. Močidlo. Na tomto mieste sa zbiehajú dva turistické chodníky, čo nám dáva možnosť vrátiť sa na to isté miesto inou trasou. Po žltej značke sa lesom, po takmer už neviditeľnom chodníku, dostávame na lúku. Tu si uvedomujeme prečo je Veľká Fatra srdcovou záležitosťou doc. Chlpíka. Naskytlo sa nám niekoľko nádherných výhľadov ako chatu pod Borišovom a Borišov, ale aj do širokého okolia Veľkej Fatry. Chodníkom sa postupne dostávame až na chatu. .

Tá rýchlejšia časť partie hravo za hodinku stihla aj vrchol Borišova. Aj keď z vlastnej skúsenosti a komentárov mojich 10-tich "spolušlapačov" je výstup dosť surový. Výhľady z vrcholu však stáli za tú námahu. Po zostupe nás už čakala celá skupina na chate. Po obede sme postupne v rôzne veľkých skupinách vystupovali na ďalší významný kopec - Ploská. Na pohľad ploská, ale realita je trochu iná a pravdou je, že sme dostali zabrať. Štyria najrýchlejší a chôdze chtiví členovia exkurzie pod vedením doc. Repiského sa vybrali ešte na Rakytov. My ostatní sme traverzom popod Čierny kameň zišli do sedla a v spoločnosti slnečných lúčov čakali na celú výpravu. Po oddychu sa strmím a klzkým chodníkom sa púšťame späť do záveru doliny, kde nás čaká autobus a cesta domov.

Sobota: 1 skupina: Západné Tatry - ústie Račkovej doliny, 2 skupina: Prosiecka dolina, Lúčky kúpele, Archeologická lokalita Havránok

Na Sobotu sme zvolili len oddychovejší program. Na chate sme sa rozdelili do dvoch skupín. Prvá sa pod vedením doc. Chlpíka vybrala do ústia Račkovej doliny, kde sledovala dôsledky veternej a lavínovej kalamity.

Druhá skupina sa pod vedením RNDr. Nádašského a doc. Baranca, odviezla do ústia Prosieckej doliny, ktorá patrí k jednej z najkrajších na slovensku. Pozoruhodné sú najmä skalné vráta a z botanického hľadiska výskyt Ponikleca veľkokvetého. Druhou zastávkou tejto skupiny boli Lúčky kúpele, kde už pravidelne obdivujeme travertínový vodopád. Poslednou zastávkou bola archeologická lokalita Havránok, kde sa nachádzajú stopy keltského osídlenia.

Ako sa už stáva pravidelnosťou aj tento ročník nás svojou návštevou poctil dekan FAPZ prof. Ing. Daniel Bíro, PhD. so svojou manželkou a prorektor SPU doc. Ing. Jozef Repiský, CSc., ako aj mnoho ďaľších vzácnych hostí nie len z našej Alma mater ale aj zo zahraničia.

5 rokov vrcholového tímu exkurzií

Turistika po Slovinsku - Mariborski razglednik

Nie. Nezmýlil som si názov štátu. Zmenou toho jedného písmenka som dostal krajinu, kde sa práve nachádzam. A nebol by som to ja, keby som sa hneď nevyškrabal na najvyšší vrch v okolí. Moje súčasné prechodné bydlisko je v slovinskom Maribore.

V krátkosti povedané o Maribore. Je to veľmi pekné mesto, aj keď na prvý dojem veľmi podobné tým Slovenským. Myslím, že sa od nich máme čo učiť ale na druhej strane, že aj oni od nás. V celkovom súčte sú však na tom o čosi lepšie.

Hneď druhý deň môjho pobytu som sa vybral do neďalekého lyžiarskeho strediska Pohorje známeho tiež konaním majstrovstiev sveta v zjazdovom lyžovaní.

Z internátu som vyrazil niečo po pol desiatej smerom do dedinky Zgornje Radvanje. Cesta pešo pod päty pohoria trvala asi 45 min. Čo je len na nástup celkom dosť. Prvá vec, ktorú by som slovinskej turistike vytkol by bolo katastrofálne značenie. Namiesto farebne odlíšených chodníkov som tu našiel len červené "guličky". Na mape je to potom len červená pavučina v ,ktorej sa človek na prvý pohľad ťažko zorientuje. Zvolil som teda trasu neznačenú a síce tam, kde išli všetci. A všetci išli po zjazdovke. Pomerne strmím svahom začínajúcim v nadmorskej výške 274 m.n.m. som sa vydriapal až do výšky 1147 m.n.m. Za hodinku a pol si myslím celkom solídne prevýšenie. Cestou hore bolo pekné sledovať výhľady do okolia a množstvo rôznych bufetov, ktoré sú asi najviac aktívne v zime. Nie, že by však teraz neboli.
Čo ma však prekvapilo. Šliapal som si tak svojim tempom, ktoré si myslím, že nie je tak pomalé, a naraz za mnou chlapík tak o 10-15 rokov starší. Zodpovedne: Takým tempom chodím na vrchole sezóny aj to len na niektorých úsekoch. Tak len toľko. Svah je stále strmý a miestami sú ešte aj fliačky snehu. "Cesta dole bude rýchla": hovorím si. Pomaly sa dostávam hore rôznymi neznačenými i značenými chodníkmi. Niekoľko krát som sa predbiehal z jedným turistom, ktorého som vždy predbehol ale mojimi neznalými zachádzkami som ho mal opäť často pred sebou.
Na vrchole zjazdovky sa nachádza hotel Bellevue 1040 m.n.m. a horná stanica kabínkovej lanovky. Kúsok nižšie ma upútal zaujímavý kostol St. Bolenk. Bol som však nad ním a tak som sa rozhodol navštíviť ho cestou späť. Stále po zjazdovke sa dostávam vyššie na Mariborski razglednik (Mariborská rozhladňa), čo je môj dnešný vrchol.
Tu ma opäť dobehol aj kolega turista, ktorý sa len napil a šliapal ďalej. Dojedám rezne ešte z domova a púšťam sa hore na rozhľadňu. Prekrásne počasie zaručuje nádherné výhľady do okolia až na Rakúske Alpy. Reliéfom mi krajina veľmi pripomína okolie Banskej Štiavnice.

Po druhej zjazdovke, okolo kostolíka, sa spúšťam dole. Využívam ešte celkom rozsiahle fliačky snehu pre ľahší zostup. Cestu dole volím smerom na areál zimných športov, ktorý som už určite nie jeden krát videl pri televíznych prenosoch.
Ako tak zostupujem po strmej zjazdovke hovorím si: " tu by som to šliapať hore nechcel". A predo mnou sa zjaví starší pán, ktorý je odhodlaný pokoriť tento strmý svah, čo sa mu aj celkom darí. Ako sa tak blížim k dojazdovej ploche stále obdivujem krásne výhľady na Maribor a jeho druhú stranu, kde sa určite v najbližších dňoch vyberiem.
Ešte ma čaká tak 45 min na internát, kde ma už čaká Laško - pivo, ktoré dozaista dobre padne po krásne prežitom dni. Trochu však ľutujem, že som ho strávil tak samotársky. Som zvedavý kam ma nohy zavedú nabudúce.

Pozri foto

Aj na Zobori nasnežilo

V predchádzajúcom príspevku som spomínal niečo také ako málo snehu na našich horách. Od vtedy sa to trošku zmenilo. Pribudli nám sem tam kalamity na cestách, odrezané dediny od sveta a tiež "trochu snehu" na horách. Výnimkou nezostalo ani pohorie Tríbeč.

Keď už zima trochu povolila a vyliezlo aj slniečko, rozhodol som sa so Zuzkou pre jednoduchú prechádzku z Hrnčiaroviec do Hrnčiaroviec avšak skratkou cez hrebeň Tríbča. Ten pekný deň mal číslo 21.2.2010. Vybrali sme sa lesom smerom na oblasť nazývanú Gurňo. Je to vlastne taka plošinka na hrebeni Tríbča, kde sa 1 a 8.5. každoročne stretávajú obyvatelia Hrnčiaroviec na opekanie a guláš. Cesta tam vedie po lesných zvážniciach a skratkách cez lesné chodníčky. Cestou snehu pribúdalo. Na hrebeni sme sa napojili na červenú značku magistrály smerom na Zobor. Po hrebeni nás upútali náveje snehu vytvorené vetrom.
Zaujímavé boli najmä na Kozích chrbtoch, kde miestami nebol problém zapadnúť aj po pás. Čarovne vyzerali tiež čiastočne namrznuté stromy. Tie sme však pozorovali prevažne na severnej strane hrebeňa. Vznikli tak celkom podarené fotky. Zuzka vo svojej bielej bunde krásne splívala s povrchom, keď si ľahla na zasneženú plochu.
Postupne sa snehom predierame až na Zobor, kde už sa objavujú aj nejakí turisti. Cez sedlo pod Zoborom prechádzame na Pyramídu. Obdivujeme výhľad na Nitru a rozobranú lanovku. Po modrej schádzame dole na Podhájsku ulicu.
Dole sme zoskáli pomerne rýchlo. Predsalen sme už boli premočený a tak veľmi dobre padla zastávka u Cvrka, kde majú, podľa mňa, jednu z najlepších horúcich čokolád v Nitre. Po doplnení energie sme pokračovali späť do Hrnčiaroviec.
pozri fotky

Prvý skialp tento rok

Sneh, ktorý je tak potrebný pre lyžovanie, tento rok nie a nie napadnúť. Je piatok 22.1.2010 a všetci chlapi klanu Heczkovcov v sprievode Ivonky, vyrážajú na nákupy do Martina. Je tu totiž špeciálny obchod pre skialpinistov a v našej výzbroji tu a tam chýbajú napínaky, lyžiarky a pásy. Po doplnení všetkého potrebného, som sa ešte chcel zastaviť v skibazáre v obci Hubová. Naozaj super obchod nie len pre začínajúcich skialpinistov a lyžiarov. Vrelo doporučujem návštevu, je sa na čo pozrieť aj čo nakúpiť. Po nákupoch sme už zamierili na Donovaly, kde sme chceli nakúpené nástroje ihneď vyskúšať. Nasadzujeme pásy a vyrážame na Novú Hoľu.

Samozrejme iba po okraji zjazdovky, pretože inde veľa snehu nebolo. Počasie nám opäť vyšlo, aj keď treba povedať, že bolo mrazivo. Vyberáme na začiatok čo najmenej strmé svahy. Len čo sa trochu dostávame na hrebeň, otvárajú sa výhľady na Nízke Tatry a v diaľke sa črtá Ružomberok. Na lúke trochu oddychujeme a potom mierime na nespustenú ale stále zasnežovanú zjazdovku. Vybrali sme ju preto, lebo na nej veľmi nesnežilo.

Sneh, tvorený snežnými delami bol totiž okamžite odfukovaný vetrom všade inde len nie tam kde mal. A to nám vyhovovalo, pretože nám oproti nešli ani žiadni lyžiari. Postupne sa popri odstavenom vleku dostávame až na vrchol. Mal som síce v pláne ísť až na Zvolen, ale na vrchole bolo len veľmi málo snehu, čo by asi naše lyže veľmi neocenili. Aj tu však bolo veľmi pekne. Veľmi dobre padol horúci čaj a banány, ktoré sme si vzali so sebou.

Po občerstvení sa už pripravujeme na zjazd ku parkovisku. Dole sme spoločne zhodnotili, že lyžovanie by asi za veľa nestálo. Zjazdovka bola miestami veľmi zľadovatelá a jedna jazda nám úplne stačila. Po odstrojení už nasledovala len cesta domov a opäť pekný deň za nami. Všetci sa už veľmi tešíme na ďalšiu skialpovú túru.

Pozri fotky.

Pekný zimný deň na Jelenci

Po dlhšej odmlke som sa opät rozhodol napisať nejaký ten príspevok do svojho blogu.

Zima sa tento rok akosi oneskorila a skôr sa zo začiatku ukazovala v podobe mrazu, avšak bez snehového sprievodu.

Dlhšie sme už nikde neboli. 29.12. Peto navrhol či nejdeme na Zobor. Po pravde, keď už vytiahol auto "poďme aspoň na Jelenec. Vraj je to tam zrekonštruované a upratané". Zahlásil som. Tak sme spolu s našimi drahými polovičkami Zuzkou a Ivonkou nasadli a vyrazili. Keďže bolo trochu blato, auto sme nechali už pri autocampingu Remitáž.

Na zrúcaninu hradu Gýmeš to nieje žiadna náročná túra. Skôr pekná prechádzka. Z lesného chodníka je asi po pol hodinke šlapania odbočka na cvičné skaly. S Petom sme sa preto rozhodli, že si tú prechádzku trochu spestríme. Cesta pomedzi skalami sa mi vidí záživnejšia ako len stromy. Postupne, sme cez skaly stúpali až na vrchol. Tu vraj kedysi stál hrad, ktorý bol akousi strážnou vežou hradu Gýmeš. Z tohto miesta už sme nádherne videli zrúčaninu a taktiež výhľad do širokého okolia pohoria Tríbeč. Na hrad je to už len 20 min. Na nádvorie hradu vedú dve brány. My sme ešte nešli spodnou a tak odbočujeme z chodníka a smerujeme k nej. Je oveľa menšia ako hlavná. Cestou za hradbami sa dostávame ku kostolu. Pred pár rokmi tu ešte bolo vidieť fresky. Ale o tie už sa postaralo počasie.

Trochu nás mrzí ako hrad vyzerá, keď sa na informačnej tabuli dozvedáme, že sa ešte pre necelými 150 rokmi týčil sa na tomto peknom mieste. Od našej poslednej návštevy sa tu veľa zmenilo. Začalo sa so spevňovaní múrov a všetko bolo krásne vyupratované. Týmto ďakujem ľudom, ktorí sa touto činnosťou zaoberajú.

Postupne sme vystúpili na najvyššiu sprístupnenú časť hradu a obdivujeme výhľady do širokého okolia. Počasie nám dnes naozaj prialo a kto bol na horách určite neľutoval. Ešte zopár fotiek a schádzame lesom späť ku autu.

Opäť jeden pekne strávený deň na našom Slovensku.
Pozri fotky