Konečne na Kriváni

Opäť jeden krásny Víkend. Výborná príležitosť pre splnenie druhého turistického cieľa mojej Zuzky. Kriváň: Symbol Slovenska a zadná strana našich najdrobnejších centov. Tento, od západu prvý, štít Vysokých tatier bol cieľom aj Mary, Ivky, Noriky, Dušana, Karčiho a Adriky.

V Sobotu cestou do Tatier sme však ešte zavítali na Šášovský hrad. Dlho okolo chodievame a tak sme si povedali, že sa musíme ísť pozrieť. Výborné je, že sa o hrad stará občianske združenie a tak je vo veľmi peknom stave. Doporučujeme. Je to len kúsok za Ladomierskou vieskou pri odbočke na Kremnicu.

V spomínaj zostave sme ale v Nedeľu vyrazili zo Štrbského plesa na Kriváň. Cestou na odbočku sa mi skôr zdalo, že ideme dole kopcom. Ale potom sme začali náhle stúpať a hrozby o strašlivej ceste na Kriváň sa začali napĺňať. Chodník je stále pomerne prudký a hlavne dlhý. Akonáhle sme sa dostli nad kosodrevinu, očaril nás nádherný pohľad na masív Západných tatier. A pred nami Kriváň. Výhodou tohto štítu je, že stále vidieť vrchol.

Po asi hodinke sa dostávame do Daxnerovho žlabu. Tu sa zbiehajú turisti zo Štrbského plesa a z Troch studničiek. Spoločne cez Malý kriváň sa dostávame do sedla. Tu už je svah dosť strmý. Okolo nás je stále veľa ľudí. Kriváň je totiž taktiež veľmi turisticky vyťažený, podobne ako Rysy. Dusan, Norika a Adrika doliezajú ako prví. Za nimi som v tréningovom tempe dobehol ja a za mnou už svorne ostatní. Po príchode nás príjemne prekvapila nálada aku tam vytvorili ľudia z akehosi občianskeho združenia. Nevšimol som si názov. Podstatné bolo, že mali harmoniku a tak sme si mohli aj zaspievať niekoľko našich národných piestní. Hore bolo naozaj prekrásne. Aj výhľad do Poľska stál za to. Opäť som sa pozeral na svoj budúcoročný cieľ Orliu Perč. Snad takto o rok popisem.

Ale ďalej ku Kriváňu. Po zopár fotkách a vrcholovke (fotka) sa radšej púšťame na zostup.
Čo ak by sa všetci tí ľudia rozhodli, že pôjdu naraz. Až do sedla zostupujeme tou istou trasou. Zo sedla odbočujeme a schádzame starou cestou, ktorá je ale dosť rozbitá a preto už ju nabudúce nedoporučujem. Na odbočke v Daxnerovom žlabe opäť ľudí ubúda. My smerujeme na Štrbské pleso. So Zuzkou už ostatním ospevujeme ake majú perfektne halušky v reštaurácií Furkotka na Štrbskom plese. Perfektná obsluha, jedlo a aj ceny sú veľmi prijateľné. Okolo siedmej sme už usadení v autách a smerujeme do Nitry. Konečné zhodnotenie: Kriváň je krásny kopec a určite sa tam raz vrátime.

Touto cestou by som tiež rád zablahoželal Norike a Dušanovi k ich zasnúbeniu na vrchole nášho národného štítu.
Pozri fotky

Vo štvorici na Priečne sedlo

Opäť jedna jednodňovka. V stredu navečer sme vyrazili na hotel Akademik v Račkovej doline. Tohtoročná klasická zostava sa trochu rozrástla. Samozrejmosťou je Juro, Lukáš a ja. No zdatným prínosom sa stal aj Tomáš.

Ráno v Račkovej doline svietilo slnko a to bol predpoklad nádherného štvrtkového dňa. Vyrazili sme do Starého Smokovca a o polo ôsmej sme už stáli v lanovke na Hrebienok. Cestou na Rainerovu chatu a ďalej na Zámkovského chatu sme predbiehali kolóny turistov a tešili sa na cestu Malou studenou dolinou na Tériho chatu. Ja s Lukášom sme boli rozhodnutí urobiť rýchlostný rekord na Tériho chatu. Čo sa nám myslím celkom dobre podarilo a čas 1h a 35 min z Hrebienka nie je tak zlý. Juro s Tomášom museli tiež dobre ťahať, keď dorazili 10 min za nami. Viem, že turistika nie je o rýchlom chodení, miestami až behaní, ale výzva je výzva a túto trasu poznáme. A stihli sme urobiť aj nejaké tie fotky. Na chate sme 20 min oddychovali a obdivovali nádhernú scenériu naši ch veľhôr. Krásne sa vynímal Lomnický štít, Ľadový štít ako aj Žltá stena, kde na počudovanie dnes neboli žiadni horolezci. Potom už nás čakalo Priečne sedlo, ktoré je v slovenských horách považované za najťažší zabezpečený prechod.
Pravidlom už býva, že pod nástupom je doslova "fronta" ľudí, čakajúcich na reťaze. My po skúsenostiach z minulých rokov volíme ako výstupovú trasu starý chodník, z ktorého boli reťaze odstránené. Sú to doslova schody aj keď s množstvom voľných kameňov. Tie sa však s trochou pozornosti dajú obísť a výstup je bezpečný. Aj keď ľuďom so žiadnymi lezeckými skúsenosťami tento variant v žiadnom prípade neodporúčam.

Po výstupe do sedla sme vystúpali ešte o pár metrov vyššie. Oddychujeme a pozorujeme ľudí, ktorí prechádzajú Priečnym sedlom. Niektorí s vypätím všetkých síl.

Neodpustím si pripomenúť, že ľudia v teniskách, šlapkách, sandáloch a poltopánkach tu nemajú čo robiť.
Po čokoláde a čaji sa púštame na úmornú cestu dole na Zbojnícku chatu. Úmorná preto, lebo chata je na dohľad, ale tým, že musíme obísť celý kotol trvá cesta aj zdatnejším turistom viac ako hodinu. Opäť predbiehame množstvo turistov a po spomínanej hodinke sme na Zbojníckej chate. Tu sa už len dve hodiny vyvaľujeme a chytáme bronz. Zo Zbojníčky rýchlym krokom popri Dlhom a Vareškovom plese klesáme na Hrebienok. Tu nás čakala ďaľšia atrakcia Tatier. KOLOBEŽKY. Zjazd do Starého Smokovca je naozaj parádny a môžem ho len doporučiť. Cestou sa zastavujeme ešte na hoteli Akademik, kde nás čakala večera. Napokon z prekrásneho štvrtka zostáva už len cesta domov do Nitry.

Pozri fotky