Nasledujúci príspevok bude popisom azda poslednej nezasneženej nedele vo Vysokých Tatrách v roku 2010 a zároveň prvý po mojom návrate zo Slovinska. Ráno sme sa so Zuzkou v hoteli Akademik - Račkova dolina zobudili pomerne včas. Trochu netradične, ale v našich veľhorách sme tento rok prvý krát, a ak sme si chceli užiť trochu viac.
Z časového i kondičného hľadiska sme zvolili túru Mlynickou dolinou do Bystrého sedla. Na centrálnom parkovisku na Štrbskom plese sme boli, až na zopár českých turistov, takmer prví. Po krátkej prechádzke okolo Štrbského plesa za účelom odlovu kešky, sme sa pustili smerom k vodopádu Skok. 
Vodopád, ktorý patrí svojou veľkosťou k najväčším na Slovensku, nás vítal bezprostredne po vystúpení z kosodreviny. Minulý rok sme tu už boli. To však bola len prechádzka v sandálkach. Teraz sme sa pustili vyššie a po krátkom stúpaní hľadíme na vodopád zhora. Príjemným a nenáročným stúpaním okolo niekoľkých plies pokračujeme hlbšie a hlbšie do doliny. Pred začiatkom stúpania nás prilákajú trosky havarovaného vrtulníka spred 30 rokov, ktorý sa zrútil pri záchrannej akcií. Horský záchranári vtedy štartovali kvôli nemeckej turistke s podvrtnutým členkom. Paradoxom je, že tu o život prišlo 8 horských záchranárov a turistka nakoniec dokrívala dole sama.
Vodopád, ktorý patrí svojou veľkosťou k najväčším na Slovensku, nás vítal bezprostredne po vystúpení z kosodreviny. Minulý rok sme tu už boli. To však bola len prechádzka v sandálkach. Teraz sme sa pustili vyššie a po krátkom stúpaní hľadíme na vodopád zhora. Príjemným a nenáročným stúpaním okolo niekoľkých plies pokračujeme hlbšie a hlbšie do doliny. Pred začiatkom stúpania nás prilákajú trosky havarovaného vrtulníka spred 30 rokov, ktorý sa zrútil pri záchrannej akcií. Horský záchranári vtedy štartovali kvôli nemeckej turistke s podvrtnutým členkom. Paradoxom je, že tu o život prišlo 8 horských záchranárov a turistka nakoniec dokrívala dole sama.Od tohto pietného miesta stúpame k Capiemu plesu. Po horalke nás čaká záverečné stúpanie do Bystrého sedla. Po viacerých prestávkach sa nakoniec dostávame hore. Bystré sedlo je asi len meter široká štrbina, ktorou sa precházda z Mlynickej do Furkotskej doliny. Po prechode sedla sa usádzame na balkóniku vpravo. Obedujeme a kocháme sa výhľadom na Furkotskú dolinu a na Kriváň, kde sa opäť rútia davy ľudí. 
Vedľa nás sme nechtiac vypočuli rozhovor turistov "Kde to vlasne sme? Toto je Furkotský štít?" ozval sa jeden. Na to som sa musel vmiešať do ich rozhovoru a zorientovať ich , kde sa vlastne nachádzajú a upozorniť ich, že Furkotský štít je trochu inde a len tak mimochodom nie je tam oficialny značkovaný chodník. Ešte pred naším výstupom do sedla ma však zaujala odbočka na spomínaný štít. Dá sa povedať, že tam viedol viac vyšliapaný chodník ako do sedla. A tak sme sa po obede na zdolanie tohto štítu odhodlali tiež. Na vrchole je pomerne málo miesta. Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Navzájom sme sa pofotili a máme ďaľší zdolaný štít na konte. 
Zvolili sme aj inú zostupovú trasu. Priamo zo sedla pod vrcholom, aj na moje prekvapenie, viedol starý značkovaný chodník. Značky sme síce našli asi až dve, ale chodník tu určite kedysi bol. Zostupujeme Furkotskou dolinou a zrazu sa nám prihovorí oproti idúci turista "Aha kto nás tu stráži" a nasmeroval naše pohľady na skalu nad nami. Krásne sa tam vyhrieval kamzík. Povedal nám, že celé stádo je pod nasledujúcou morénou. Takto posmelení a s dávkou zvedavosti ďalej klesáme do doliny. Na mieste, ktoré nám popísal sa už však nepohybovalo ani kopyto. To však nevadilo. Aj z toho jedného sme mali radosť. Pomaly sa dostávame na úroveň kosodreviny a neskôr do lesa. Schádzame až na chodník, ktorým sme sa minulý rok dostávali na Kriváň. Po chodníku pomedzi rúbanisko a zničený až vysušený les od lykožrútov sa dostávame späť na Štrbské pleso. Tradične nemôžeme vynechať halušky a cesnakovú polievku v reštaurácií Furkotka a spokojne nasýtení vyrážame do Nitry. Spoločne dúfame, že sa do Tatier tento rok ešte dostaneme.
Vedľa nás sme nechtiac vypočuli rozhovor turistov "Kde to vlasne sme? Toto je Furkotský štít?" ozval sa jeden. Na to som sa musel vmiešať do ich rozhovoru a zorientovať ich , kde sa vlastne nachádzajú a upozorniť ich, že Furkotský štít je trochu inde a len tak mimochodom nie je tam oficialny značkovaný chodník. Ešte pred naším výstupom do sedla ma však zaujala odbočka na spomínaný štít. Dá sa povedať, že tam viedol viac vyšliapaný chodník ako do sedla. A tak sme sa po obede na zdolanie tohto štítu odhodlali tiež. Na vrchole je pomerne málo miesta. Ale dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Navzájom sme sa pofotili a máme ďaľší zdolaný štít na konte. 
Zvolili sme aj inú zostupovú trasu. Priamo zo sedla pod vrcholom, aj na moje prekvapenie, viedol starý značkovaný chodník. Značky sme síce našli asi až dve, ale chodník tu určite kedysi bol. Zostupujeme Furkotskou dolinou a zrazu sa nám prihovorí oproti idúci turista "Aha kto nás tu stráži" a nasmeroval naše pohľady na skalu nad nami. Krásne sa tam vyhrieval kamzík. Povedal nám, že celé stádo je pod nasledujúcou morénou. Takto posmelení a s dávkou zvedavosti ďalej klesáme do doliny. Na mieste, ktoré nám popísal sa už však nepohybovalo ani kopyto. To však nevadilo. Aj z toho jedného sme mali radosť. Pomaly sa dostávame na úroveň kosodreviny a neskôr do lesa. Schádzame až na chodník, ktorým sme sa minulý rok dostávali na Kriváň. Po chodníku pomedzi rúbanisko a zničený až vysušený les od lykožrútov sa dostávame späť na Štrbské pleso. Tradične nemôžeme vynechať halušky a cesnakovú polievku v reštaurácií Furkotka a spokojne nasýtení vyrážame do Nitry. Spoločne dúfame, že sa do Tatier tento rok ešte dostaneme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára